Flair Lancey

Štyridsiata šiesta

Len som zízala na mobil. Na nič iné som sa nezmohla. Myslela som si, že toto som si tam fakt nezapísala, ale očividne som sa mýlila. Myslela som si, že tú myšlienku som si nechala len sama pre seba... Nedokázala som uveriť tomu, že ten človek bol taký úbohý a znížil sa až k tomu, že tam zverejnil aj toto. Jasné, hejty by som pochopila. To je ako ohováranie. Ak by som bola na jeho mieste, stopercentne by som spravila to isté (niežeby som sa zamýšľala nad tým, čo by som urobila, keby som bola v koži iných ľudí), ale toto bolo fakt moc. Nebola som si istá, ako dlho to budem ešte psychicky dávať bez toho, aby som sa psychicky nezrútila na úplné dno... Nie je tam veľmi pekný výhľad, verte mi. „Hej, rebelka," zašepkal jeho hlas. Bol tak neskutočne blízko a predsa tak ďaleko. Aj keď som si nebola istá, kde býva, takmer určite som vedela, že je to niekde ďaleko. „Si ešte tam? Počuješ ma?"

Prikývla som a hneď ako som si uvedomila, že ma nemôže vidieť, som sa zahanbila a povedala som: „Hej, som tu."

„Super," jeho hlas sa na mňa usmieval. „Všetko v pohode?" opýtal sa šeptom. Hlas mal bezvýrazný, po úsmeve už nebolo ani stopy.

„Jasné," zamrmlala som. Potom som sa zasmiala. „Ha. Som si istá, že ak ma teraz nenávidí polovica kamošov, až všetci ráno uvidia toto, bude ma nenávidieť celé toto prijebané mesto," skonštatovala som a prevrátila som očami. Nech si to tí skurvenci nechajú. Falošní prijebanci... Nech skapú. Radšej skočím z mosta, ako keby som sa s nimi znovu mala baviť. „Nenávidím ich," zašomrala som si popod nos a zamračila som sa. Neznášala som ich už aj predtým, takže čo sa vlastne zmenilo? Okrem toho, že je to opätované?

Z mobilu som začula jeho tlmený smiech. Neviem prečo, ale jeho smiech ma nútil tiež sa usmiať. Mala som pocit, ako keby som bola tá najväčšia kurva na svete. Už zase. Scarlet je nepochybne väčšia štetka ako ja, tú, našťastie, nepredbehnem... stavím sa, že z našej triedy príde ako prvá o panenstvo, pomyslela som si a uškrnula som sa. Samozrejme, ak už oň s niekým neprišla...

„Ty si riadna," znovu sa zachechtal a potom znovu nasadil normálny tón hlasu. „Počúvaj, teraz sa pozri z okna, ale nezľakni sa. Buď potichu, inak bude všetko v piči, jasné? Nech sa stane čokoľvek, proste buď ticho. Dobre?"

„Okej," prevrátila som očami a odkopla som perinu. „Kalm, kámo, v kľude. Nie som nejaká prijebaná princeznička, ja nemám vo zvyku jačať ako najatá," šepkala som, kým som sa tackala ku oknu. „Stále nechápem, čo odo mňa, kurva, chceš a cítim sa fakt-" V tej chvíli som vyzrela z okna a od úžasu som onemela.

„Hlavne nekrič, jasné? Lebo všetkých zobudíš a budeš mať veľký problém," vravel mi jeho hlas. Mala som ho priamo pri uchu, jeho krásny zamatový hlas mi šepkal do ucha o tretej ráno... Kto by to nechcel? No v tej chvíli som nedokázala myslieť na nič iné, než na to, na čo som sa práve pozerala. „Ó. Môj. Bože," zašepkala som. Nerada som brala do úst meno Božie, ale v tejto chvíli som na to naozaj nehľadela. „Ó. Môj. Bože," povedala som znovu. „Ó môj bože, ó môj bože, ó môj bože," pokračovala som a podvedome som začala poskakovať od radosti. Prisahám na svoj život, že som už naozaj dlho necítila takú číru a detskú radosť. „Ó bože..." Nemala som slov. Tá nádhera sa v tej chvíli nedala vyjadriť nijakými slovami. Dalo sa to len pozorovať a žasnúť. „Kurva," zahrešila som potichu, až som sa kúsok spamätala. „To si robíš piču," šepkala som do telefónu. „To akože naozaj si ma zobudil len kvôli tomuto?" spýtala som sa s úžasom v hlase.

„Jasné," šepol. Nevidela som ho, ale bola som si istá, že sa práve uškŕňa.„Jasné, že som ťa zobudil len kvôli tomuto, rebelka. Nedalo sa mi spať." Jeho zamatový hlas bol tesne vedľa mňa a keď som zavrela oči, vedela som si predstaviť, že stojí v izbe vedľa mňa a spoločne sledujeme nádheru za oknom. „Tiež stojíš pri okne?" opýtala som sa ho, oči som mala ešte stále zatvorené. Odpoveďou mi bolo súhlasné zamrmlanie. „Spravíš pre mňa niečo?" Nevedela som, či je to práve najlepší nápad, ale rozhodla som sa to skúsiť. A keď som začula ďalšie súhlasné zahmkanie, vedela som, že niečo jednoducho musím povedať. „Dotkni sa skla," požiadala som ho. „Nerieš prečo, jednoducho sa dotkni skla." Znovu niečo nezrozumiteľné zamrmlal. Nebola som si istá, či spravil to, o čo som ho požiadala, ale v tej chvíli som sa prvýkrát za dlhú dobu necítila sama.