Flair Lancey

Šiesta

 Na druhý deň ráno som sa zobudila presne o šiestej. Bola som strašne unavená a chcelo sa mi spať, lenže môj mozog ma nenechal na pokoji ani desať sekúnd, furt mi ponúkal možnosti, o čom premýšľať. Nakoniec som to vzdala a vstala som. Mama už bola hore, ale čaj, raňajky, či desiatu do školy som od nej už dávno neočakávala, preto ma neprekvapilo, keď som všetko musela spraviť sama.

Potom, ako som sa najedla a rýchlo spravila desiatu, ktorú som ešte rýchlejšie hodila do tašky, som chytila do ruky mobil.

Zostala som prekvapene zízať na obrazovky telefónu. Nemala som žiadne upozornenie. Ani jednu správu, ani jeden lajk, jednoducho nič. Akoby sa môj internetový život v jednom momente zasekol, zastavila nešiel zapnúť. Reštartovala som to malé diabolské zariadenie, vypla a znovu zapla wifi, vypla celý mobil a zapla ho, neustále som prstom po obrazovke ťahala hore, aby sa to znovu načítalo... Nič nepomáhalo.

Zlostne som mobil vopchala do tašky a založila som si ruky na hrudi. Zadívala som sa na veľké hodiny na stene v kuchyni. Ha, pomyslela som si, možno konečne stihnem ten skorší autobus...

Schmatla som tašku, kľúče a kartu na obed som si vopchala do vrecka bundy a odišla som. Mama si to pravdepodobne ani nevšimla. Určite mala nejaké dôležité pracovné vybavovačky, ktoré boli oveľa dôležitejšie, ako som ja.

Odfrkla som si. Jebnutá krava.

Otvorila som vchodové dvere a vyšla do chladného rána. Chvíľu som myslela na to, či mi neprospeje prechádzka. Ale bola som príliš lenivá...

Prišla som na zastávku a čakala... a čakala... a čakala. Až ma to nakoniec prestalo baviť a vyhrabala som mobil z tašky. Minúty ubiehali pomalšie ako na hodine chémie počas prednášky a nudila som sa viacej, než na voľnej hodine.

Nakoniec autobus konečne prišiel. S nechuťou a značne pokazenou náladou som doň nastúpila, kúpila som si lístok a hľadala prvé voľné miesto. Ani to, že som to všetko stihla asi tak za tri minúty mi nepomohlo. Vodič sekundu po tom, ako sa s nepríjemným a príliš hlasným pípaním zatvorili všetky dvere, vyštartoval. Rútili sme sa po ceste určite nedovolenou rýchlosťou. Polovica ľudí, ktorí nastúpili stratila rovnováhu, mňa nevynímajúc. Našťastie som sa stihla chytiť zvislého držadla.

„Chuj pridrbaný," zamrmlala som.

Niekto si vzdychol. Zdvihla som zrak a zbadala Heaven. „To je slovník," zašepkala a znova si vzdychla. Uškrnula som sa a prisadla som si ku nej. Nevedela som, že chodí týmto autobusom.

„Ahoj," povedala som namiesto nahnevanej reakcie na jej poznámku, ktorá sa mi drala na jazyk.

„Čau," povedala a usmiala sa na mňa. „Budem sa tváriť, že som nič nepočula, pretože ťa nechcem naštvať." Úsmev sa jej rozšíril.

„Okej," uškrnula som sa. „Vždy chodíš týmto busom?" spýtala som sa a zahľadela som sa von oknom.

„Hej. Každý deň v tom istom čase, stále dookola už takmer štyri roky. Otrava, však?"

Prikývla som. Prekvapovalo ma to. Nebola som si istá, prečo mi to povedala... ale má tiež dosť nudný život. Rovnako ako ja...

Ako to, napadlo mi, že som si to nikdy nevšimla? Pokrútila som hlavou a snažila som sa tú debilne trápnu myšlienku poslať dopekla. Prečo si nevšímam ostatných? dobiedzalo svedomie. Prečo ich ignorujem? Prečo som ku nim zlá? Prečo im to robím?

Usmiala som sa na Heaven. Úsmev mi opätovala

Naozaj som až taká sebecká?