Flair Lancey

Sedemdesiata piata

Dobehla som pred ich bytovku, šmykla som sa na ľade, no nejako sa mi to podarilo ustáť a zazvonila som. Síce som teda nemala číslo na jeho sestru, čiže ak není doma, som dosť v piči, ale... Ak by to nevyšlo, môžem sa utešovať tým, že som aspoň skúsila.

„Prosím?" ozval sa jej hlas.

„Ahoj, to som ja, a, no, som len chcela, že..."

Zasekla som sa uprostred vety. Čo som od nej vlastne chcela? Mohla by som sa len tak spýtať, kde je? Nebolo by to príliš odveci?

Ani len som sa nepredstavila...

A ani len som si nepamätala jej meno... Od obeda zabudnúť meno takej zlatej osoby, normálne mi to bolo ľúto.

A znova ma zarazilo, že mi začalo záležať na takýchto veciach.

„Ahoj," pozdravila ma. Aj napriek tomu, že som ju nevidela, by som dokázala povedať, že sa v tej chvíli široko usmievala. „Čo sa deje?"

„No," zrazu som znervóznela, „ja... no, ja len, že či je Wayne doma? Lebo mi nedvíha telefón a..."

„A musíte sa porozprávať, áno, zlato, ja viem," vzdychla si a niečo v pozadí zachrčalo. „Poď hore."

Dvere vydali taký ten zvuk, ktorý každé dvere vydávajú vždy, keď to niekto zhora otvára.

„Ďakujem," povedala som ešte a vbehla som dnu.

Srdce mi zbesilo búchalo počas tých niekoľkých sekúnd, kedy som čakala na výťah a potom, keď som sa viezla na šieste poschodie, som mala ozaj pocit, akoby mi malo za chvíľku vyletieť z hrude.

Podupkávala som nohou do neexistujúceho rytmu a keď sa výťah konečne otvoril, takmer som odtiaľ vyletela.

Päťkrát som zaklopala na dvere ich bytu a stále som podupkávala nohou.

Otvorila mi jeho sestra – Jenny? Jenna? Janna?– a vzala ma dnu.

Vyzula som sa, dala som si bundu a nasledovala som ju do útrob bytu.

„Je v izbe a balí sa," usmiala sa na mňa a nechala ma samu pred jeho izbou.

Vzdychla som si a priblížila som sa ku dverám. 

Ak niečo teraz poseriem, som korunovaná piča, napadlo mi.

Otvorila som dvere a strčila som hlavu dovnútra.

„Čau, Wayne," pozdravila som a z diaľky ho pozorovala.

„Flair," ozval sa bez toho, aby na mňa vôbec pozrel.

„Mali by sme sa porozprávať," vošla som do miestnosti a zatvorila som za sebou dvere. „Čo ty na to?"

Neodpovedal, len si ďalej s až nadpozemským pokojom ukladal veci do krabíc a tašiek.

„Okej," odpovedala som si sama.

Sadla som si na zem, oprela som sa o stenu a chvíľu som na neho len hľadela. Asi som bola psychicky chorá (ľudovo povedané na hlavu jebnutá), ale akýmsi spôsobom ma fascinovalo pozorovať ho. Jeho pohyby, plynulé, ale zároveň drsné, akoby nahnevané, ako do tašky veci len tak hádzal, no do krabice všetko ukladal, ako sa občas ponad niečo sklonil, ako si raz za minútu či dve odhrnul vlasy z čela...

Vzdychla som si a kukla som na koberec.

Už som spomínala, že jeho izba bola fakt pekná?

„Ako, kámo, teraz no offense, hej, ale dobre vieš, že sa musíme porozprávať. Načo to zdržuješ?" zazrela som na neho. Prekrížila som si ruky na hrudi a netrpezlivo som čakala na odpoveď.

On však stále pozeral na svoje veci a mňa úplne ignoroval.

„Super," prevrátila som očami. „Prečo som sem vôbec liezla," zamrmlala som a stavala som sa na odchod. 

Začínala som byť mierne nasraná a usúdila som, že by nebol práve úžasný nápad s takouto náladou ostávať s ním.

Ešte keď sa správal takto.

„Uži si to, kamkoľvek ideš," prehodila som a do svojho hlasu som dala najviac sarkazmu a irónie, koľko sa tam len vošlo. Spravila som divný pukerlík a uškrnula som sa: „Dúfam, že na mňa nezabudneš tak, ako som ja zabudla na teba. Maj sa."

Otočila som sa ku dverám a otvorila som ich. Vtedy som ešte stále dúfala, že ma zastaví, že na mňa prehovorí, že mi niečo povie k tomuto celému, čokoľvek... stále som dúfala, že niečo spraví.

Lenže ako som zatvárala dvere od jeho izby a šla späť na chodbu k mojim premočeným teniskám, nádej ma opúšťala.

Jennifer – to je ono, Jennifer, tak sa volá –vyšla z kuchyne a spýtavo na mňa kukla.

„Nepýtaj sa," pokrútila som hlavou a prevrátila očami. „Totálne ma odignoroval. Prepáč, ale tvoj brat sa niekedy správa ako debil."

Bez slova prikývla a chápavo sa na mňa usmiala.

Ja som si zatiaľ obula tenisky, obliekla bundu, poslednýkrát na ňu pozrela a opustila ich byt s vedomím, že chlapca so zelenými očami, že Wayna už pravdepodobne neuvidím, aspoň teda nie v najbližších dňoch a týždňoch.       

Ahojte... áno, viem, že som vravela,  že toto tu publikujem už v nedeľu a viem, že som to chcela už ukončiť, ale akosi mi to nevyšlo. Ale som moc rada, že mi to vydalo na dnes, dnešok je môj obľúbený dník. ❤️

Čo sa týka tohto príbehu... chcela by som aspoň raz za týždeň publikovať novú kapitolku (na nedeľu kebyže mi to vždy vychádza by som bola rada xdd).

A ešte jedna info. Mám v pláne postupne začať pridávať jeden fantasy príbeh, ktorý som napísala (teda, koniec ešte nemám, ale to nejako doriešim ešte) v novembri ešte počas NaNoWriMo - asi to bude až keď toto tu čudo dopíšem... a budem o tom samozrejme pridávať info aj na profil, len som chcela, aby ste tí, čo stále čítate túto vec vedeli...

Ach, zas nejako veľa keciam...

Tak sa teda majte krásne

BigSpace