Flair Lancey

Sedemdesiata šiesta

Vybehla som z vchodu a znova som pošmykla na tom prijebanom ľade a znova som mala na to všetko také strašné nervy a znova som mala chuť rozmlátiť čokoľvek, čo by mi prišlo pod ruku a znova som mala chuť niekomu vraziť tak silno, že by sa z toho už nikdy nespamätal...

A znova som sa pošmykla na tom sprostom, prijebanom ľade.

„Kurva," zaťala som sánku a snažila som sa upokojiť.

Potom som si však uvedomila jednu vec. A to, že ja sa vlastne vôbec nechcem upokojiť. V tej chvíli som bola dokonale spokojná s faktom, že som taká nasratá, že by sa mohli stať fakt zlé veci.

A bolo mi to kurva jedno.

Lebo som bola, kurva, nahnevaná.

So zatnutými päsťami a výrazom, ktorý by dokázal vraždiť, som pochodovala po chodníku.

Bola som tak mimo, že som takmer zabudla, kam to mám vlastne namierené... a musela som sa asi pätnásť minút vracať. Medzitým začalo aj snežiť, prosím pekne, čiže moje tenisky, podotýkam, moje obľúbené tenisky boli totálne mokré a pomaly ale isto mi začínali premokať aj džínsy.

„Do piče," zavrčala som, kým som sa trepala nejakou debilnou skratkou, aby som sa dostala domov skôr.

„Čo to bol a nápad, krista boha tam," mrmlala som si sama pre seba, „trepať sa tam, ako keby som fakt bola... Boha..."

Kráčala som ďalej a už som sa fakt iba modlila, aby som bola čím skôr doma.

Pretože – čím skôr doma, tým skôr v suchých veciach, čím skôr v suchých veciach, tým skôr v teple a čím skôr v teple, tým menšia šanca, že zase ochoriem.

V pľúcach ma štípal mrazivý vietor a mne to akosi pomáhalo. Hnev ma pomaličky opúšťal a už som nemala chuť rozbíjať náhodné veci náhodným ľuďom...

Aj keď, povedzme si pravdu, istým osobám by som stále najradšej jednu vrazila.

A možno sa aj kúsok oteplilo.

A slnko vykuklo spoza oblakov a jeho lúče dopadali na niekoľko bodov okolo mňa, aj keď stále snežilo.

A, no, ja neviem, ale v tej chvíli vyzeralo všetko extrémne v pohode.

Samozrejme, muselo sa niečo pokašľať, všakže.

Lebo potom by to nebolo ono...

„Flair?" ozvalo sa mi zrazu za chrbtom. Ten hlas som okamžite spoznala. Okamžite.

Otočila som sa a založila som si ruky na hrudi.

Musela som vyzerať smiešne s tými mokrými teniskami aj nohavicami, no v tej chvíli mi to bolo úplne jedno. V tej chvíli všetka moja pozornosť – teda aspoň to, čo z nej pri pohľade na neho ostalo – smerovala k môjmu výrazu.

Odmeraná a chladná.

Pretože presne tak som sa pri ňom momentálne chcela cítiť.

„Wayne," odvetila som a myslím, že sa mi to podarilo povedať hlasom úplne bez emócií. A bola som na seba kus hrdá.

„Flair, ja..."

Pokrútil hlavou a podišiel bližšie ku mne. Neodstúpila som, aj keď jedna moja časť možno chcela. (Tá druhá však bola zvedavá, čo mi chce.)

„Prepáč, Flair," povedal so všetkou vážnosťou a... mne až vtedy došlo, že ma už niekoľkokrát oslovil mojím menom a nie prezývkou.

Neviem prečo, ale zosmutnela som.

„To je všetko, čo mi povieš predtým než sa zas vyparíš?" podvihla som obočie.

„Čo?" pozrel na mňa a zvraštil čelo. „Ja sa..."

Uprostred vety sa zasekol a a zreničky sa mu rozšírili poznaním. Podišiel ku mne ešte o pár krokov bližšie a načiahol sa za mojou rukou, akoby sa jej chcel dotknúť... No napokon sa stiahol.

„Nejdem preč," pozeral na mňa tými svojimi krásnymi zelenými očami. „Nie navždy."

„Mhm, okej, ako myslíš," prevrátila som očami, no na tvári sa mi začal usádzať nechcený úškrn.

„Fakt nie," aj jemu myklo kútikmi, „s Jen navštíviť rodinu do Anglicka."

Včera večer som zo seba vysúkala šesťsto slov... áno, áno,  ja viem, že je to málo. :D Hádam sa mi do nedele, prípadne teda do utorka podarí napísať zas kúsok odtiaľto a už by som to aj pomaly mohla ukončiť, všakže? Veľmi by som to chcela do niekoľkých nasledujúcich častí konečne dopísať... heh... 🙈🙈

No, odo mňa na dnes všetko.

Tak sa ešte majte krásne.

BigSpace ❤️❤️