Flair Lancey

Päťdesiata štvrtá

Zvyšok cesty ubehol rýchlo, až veľmi rýchlo a našťastie nás už nestretlo nijaké nečakané prekvapenie. Moje srdce bolo síce v dobrom stave, ale silno som pochybovala o tom, že by zvládlo ďalšiu stresovú situáciu...

Lenže hneď ako som prišla do školy, hneď ako som prekročila prah a vstúpila do vestibulu, niekto si ma všimol.

„Aha, kráľovná kuriev dorazila!" vykríkol niekto. Prekvapene som sa začala ohliadať za hlasom, odtieň mojej tváre sa menil na červenú a z prekvapenia sa veľmi rýchlo stal hnev. Mala som chuť zaškrtiť to jebnuté hovädo, ktoré si niečo také dovolilo povedať o mne.

Ruch na chodbe stíchol a všetci sa pozerali na mňa. Bolo to ako v mojich najhorších nočných morách, o ktorých som si vždy myslela, že sú príliš neuveriteľné a neskutočné na to, aby sa stali pravdou. Každý žiak na chodbe sa díval na mňa a vo vestibule našej školy zavládlo napäté a ťažké ticho, ktoré sa nikto nehodlal prerušiť. Pohľadom som prečesávala ľudí naokolo. Všade som videla známe tváre, všetci, ktorí si ešte pred týždňom mysleli, že som úžasná a super sa na mňa teraz dívali s jasným opovrhnutím a pohŕdaním, ktoré sa im zračilo v tvárach. Nikde som nevidela ani jednu učiteľku. Nikde som nevidela Heaven... Mala som chuť sa rozrevať. Reálne som mala chuť plakať ako nejaké skurvené malé decko.

Na pleci som zacítila dotyk. Chlapec so zelenými očami mi stisol rameno. Vyjadroval mi tým svoju podporu. Ak aj vedel, čo všetko som o ľuďoch napísala, ak aj čítal všetko, čo sa dostalo na internet za posledných pár dní, tváril sa, ako keby mu to ani nevadilo. Bola som mu za to neskutočne vďačná. Náhle som presne vedela, čo musím urobiť.

Zamračila som sa na všetkých okolo, schmatla som chlapca so zelenými očami za ruku a ťahala som ho cez celý vestibul až ku svojej skrinke. Všetci na nás upierali svoje odmerané pohľady. Po dlhej dobe, počas ktorej som zastávala pozíciu populárnej baby sa mi všetka tá pozornosť, ktorú mi všetci venovali, páčila. Milovala som, keď som po víkende prišla do školy s novým oblečením, tie ich závistlivé pohľady mi dodávali istotu a sebavedomie. Ale toto bol úplne iný typ pohľadu. Pod týmito pohľadmi som sa scvrkávala, moje dlho pestované ego, samozrejme, šlo na dno spolu so mnou a po pár metroch chôdze som si želala, aby som bola taká maličká, že by si ma nikto z nich nevšimol. Želala som si odtiaľ utiecť alebo sa prepadnúť pod zem. Aj v pekle by bola príjemnejšia atmosféra. Všetci ma súdili. Nielen decká z mojej triedy, ale aj mladší, ktorí chodili na našu školu. Dokonca aj starší, ktorí určite absolútne netušili, o čo sa jedná, sa na mňa pozerali s opovrhnutím v očiach. Ich pohľady doslova vraveli, aby som sa už prestala predvádzať a naučila sa, kde je moje miesto. Mala som pocit, akoby si priali, aby som neexistovala.

Chcela som bežať, chcela som sa skryť pred ich nenávistnými pohľadmi, no nemohla som to urobiť. Musela som si zachovať aspoň nejakú tú dôstojnosť. Preto som so zdvihnutou hlavou kráčala ku svojej skrinke a chlapca so zelenými očami som ťahala za sebou. Asi mi nebol veľmi vďačný, že som ho zatiahla do svojej malej vojny, ale v tejto chvíli mi to bolo totálne ukradnuté...

Za rohom, kam už nikto z vestibulu nedovidel, som si konečne mohla vydýchnuť. Pustila som jeho ruku a zastavila som sa pri svojej skrinke. Vzdychla som si a začala som vo vrecku hľadať kľúče. Mala som tam fakt veľa vecí. Kartu na autobus, cestovné lístky, gumičky, jednu vložku, vreckovky, gumu, ceruzku, pero, náramok, ruženín, dokonca tam bola aj jedna zatúlaná náušnica a zopár centov... Chalan sa na mňa chvíľu nechápavo pozeral a potom vytiahol z vrecka malý zväzok kľúčov. Odomkol skrinku na druhej strane chodby a kým ja som stále hľadala ten sprostý kľúč, on si už dal dolu bundu a hodil ju do skrinky. Víťazoslávne som vylovila z vrecka kľúčik veľkosti môjho malíčka a strčila som ho do zámky. Rýchlosťou blesku som sa prezula, vyzliekla som si bundu a šmarila som ju do skrinky. Následne som skrinku prudko zabuchla a zamkla. Otočila som sa na chalana, ktorý nervózne postával neďaleko od svojej zatvorenej skrinky. „Pôjdeme?" spýtala som sa a ani som nečakala na jeho odpoveď. Zamierila som na zadné schodište, ktorým chodili len decká, ktoré nemali prezuvky. Veľmi šikovne sme sa tak vyhli vestibulu, odkiaľ na nás mohli všetci vidieť. Vyšli sme na druhé poschodie a zamierili do triedy. Tam ma však, na moje veľké nešťastie, čakalo ďalšie obrovské prekvapenie...