Flair Lancey

Osemnásta

Do bytu som vbehla celá premočená. Každý kúsok oblečenia, ktorý na mne visel bol do nitky mokrý. Všetko som zo seba vyzliekla a šmarila som to na radiátor.

Doma nikto nebol. Zaujímavé, pomyslela som si. Ktovie, kam sa tá krava vyparila. Hnev na mamu vystriedal druhý a oveľa silnejší.

Hnev na Willa. Nevedela som, čo by som s tým mala robiť. Mala som ho rada, veď to bol môj kamarát. No nebola som si istá, či... Nie, ten kokot si nezaslúži moje priateľstvo. Ešte uvidí, s kým má tú česť. Vrátim to tomu debilovi aj s úrokmi.

Vtom mi zazvonil mobil. Vytiahla som ho z vrecka. Na displeji obrovským písmom svietilo Willovo meno. Vzdychla som si a zrušila hovor. O pár sekúnd sa mobil zasa rozozvučal. Znovu som si vzdychla. Vypla som zvonenie a mobil som zahodila do kúta. Nemala som náladu na jeho hlas. Nemala som náladu na jeho trápne výhovorky. Nemala som náladu na neho. Vlastne, nemala som náladu na nikoho. Chcela som byť sama. Sama som sa chcela utápať v čierno-čiernej temnote...

Do piče, odkedy takto hovorím?!

Nasratá na Willa, na moju prijebanú matku, na všetkých tých skurvených ľudí, ktorí si vravia moji kamoši, na môjho jebnutého fotra, ktorý si povedal, že lepšie bude, ak sa bude naplno venovať práci a na mňa bude zvysoka kašľať, nasratá na celých svet plný tých drbnutých falošných ľudí.

Vošla som do svojej izby... A prekvapene som ostala zízať na môj písací stolík. Môj notebook bol... preč. Jednoducho tam nebol. Vyparil sa. Zmizol. Zdrhol.

„Kurva, to ma poser," zamrmlala som a prišla bližšie ku stolu. Nezdalo sa mi to. Naozaj tam nič nebolo. Teda až na malý papierik, ktorý tam predtým určite nebol.

„Ahoj, zlatko," prečítala som si prvý riadok a hneď som vedela, že to bude nejaká kurevsky veľká sračka. „Ako si si určite stihla všimnúť, tvoj notebook tu nie je..." Prekrútila som očami. „No nevrav, krava," zamrmlala som. „Schovala som ho niekam, kde ti ho ani len nenapadne hľadať, takže sa o to ani nesnaž. Až sa zlepší tvoje správanie ku mne a budeš mať lepšie známky, než máš teraz, pouvažujem o možnosti, že ti ho vrátim. ;) Mama."

„Tá pi..." Nedokázala som dopovedať. Akokoľvek som chcela, moje svedomie mi nedovolilo nadávať na vlastnú matku, akokoľvek veľmi bola ku mne hnusná a zlá. Pohľad mi skĺzol späť na lístok. Lomcovala mnou zlosť. Všimla som si malé PS úplne naspodku papiera. Zaostrila som naň.

A ak nie, bude nasledovať tvoj mobil. Pokiaľ ti ani na ňom nezáleží, možno ti takto len tak zmizne aj tvoj čierny zápisník. Už veľmi dlho ma zaujíma, čo v ňom máš napísané. Nie je priesvitný a myslím, že si ho už určite všetci z tvojho okolia všimli.

„Ja tú..." Zavrčala som. „Ja ju raz zabijem!" skríkla som. Môj hlas sa odrážal od stien bytu a šíril sa do diaľky. Prehlušil dlhé ticho, ktoré dovtedy doma panovalo. Papier som skrkvala a hodila do steny. Nestačilo do. Silno som kopla do steny. Ostrá bolesť sa mi z nohy rýchlo rozliehala do celého tela.

„Piči!" skríkla som. Chytila som sa za palec na nohe a skákala na tej druhej, kým som sa snažila potlačiť bolesť. „Kurva, kurva, kurva, piči, kurva," nadávala som. Po prvýkrát za celý môj život mi prišli nadávky, ktoré som vyslovila neprirodzené a umelé. No hnev ma neprešiel, len ešte viac vzrástol. Nekŕm hnev a on sám odíde, nekŕm hnev a on odíde, nekŕm hnev a on pôjde preč, opakovala som si v hlave a snažila som sa upokojiť. Snažila som sa počúvať slová ľudí múdrejších, než som ja a riadiť sa ich radami. Ale nešlo to. Bolo to tak veľmi ťažké! Tak veľmi! Nedalo sa mi rozumne uvažovať, potrebovala som ten hnev nejako dostať preč. Lenže ako? Bol ako nejaká drbnutá infekcia. Nakazil celú moju existenciu a nechcel ísť preč. „Kurva," zavrčala som a premýšľala, čo ďalšie by som mohla hodiť na zem. Zrak mi padol na anti-stresovú loptičku. Uškrnula som sa. Konečne mi pomôže. Aj keď úplne nesplní svoj pôvodný účel...

Chytila som ju do ruky a hodila o zem. Nefungovalo to. Akurát som sa ešte viac naštvala, pretože som sa musela zohnúť a zdvihnúť ju. Skúsila som to isté so stenou. Z plnej sily som ju hodila. Loptička pristála na stene... A až neuveriteľne pomaly sa zošuchla popri stene. Vytočilo ma to do nepríčetnosti. Jasné, malá skurvená loptička. Malá hlúpa loptička ma dokázala nasrať. Podišla som ku stene a zohla som sa po loptičku.

Zbadala som ten sprostý odkaz a namiesto lopty som zdvihla ten. Nečítala som ho. Načo aj? Tie slová by ma aj tak len viac nahnevali. Čierny zápisník... Okom som zachytila tie dve slová. Odkaz som od zlosti roztrhala na maličké kúsočky. Papier poletoval po mojej izbe a vďaka mierne otvorenému oknu sa kúsky vznášali vo vzduchu, ľahké ako snehové vločky. Čierny zápisník...Tie dve slová mi rezonovali v hlave. Čierny zápisník.

Kde je, kurva, môj čierny zápisník?!