Flair Lancey

Dvadsiata piata

Doma vládla napätá atmosféra, už keď som vošla. Cítila som problémy. Asi moje.

Vyzula som sa, umyla som si ruky a opatrne som vošla do mojej izby, tašku som nechala povaľovať pri dverách, aj tak sa do učebníc nepozriem. Nakukla som aj do kuchyne. Nikto tam nebol. Ale bolo odomknuté a...

Na sedačke v obývačke sedela moja mama. A vedľa nej ten divný chlapík zo včera. Obaja mali ruky založené na prsiach a tvárili sa ako najvyšší sudcovia. Ten týpek sa tváril, akoby mu to patrilo. Akoby tu bol doma on a nie ja, akoby som ja bola nejaký votrelec. To je v piči, pomyslela som si a prekrútila som očami.

„Ahoj mami, dobrý deň, náhodný človek, ktorého ani nepoznám," prehodila som sarkasticky a prekrútila som očami. Mama prižmúrila oči, ale chlapík si ma len premeriaval. Dobre som poznala pohľad v jeho očiach. Bol to pohľad plný pohŕdania a nechuti nad takou existenciou, ako ja. Uškrnula som sa. Presne takých ľudí som najviac nenávidela. A moja mama to vedela.

„Musíme sa porozprávať," povedala chladným hlasom bez emócií. Kľudne. A o čom? Globálne otepľovanie je celkom fajn téma, nie? Alebo zvyšovanie samovrážd u mladých...

„Naozaj?" spýtala som sa otrávene a znovu som prekrútila očami.

Mama aj chlapík vedľa nej naraz prikývli. No to ma poser... Viac úbohí už byť fakt nemôžu.

„Čo je také dôležité, že kvôli tomu odídeš z práce za bieleho dňa?" Odfrkla som si. Predpokladám, že to nejako súvisí s tebou, lebo ak by to bolo len o mne, nechala by si to na večer... Mama otvorila ústa a chcela niečo povedať, ale predbehla som ju.„Nemyslela som si, že môžeš odísť z práce kedykoľvek budeš chcieť."

Zamračila sa na mňa. „Pravdaže môžem." Povedala to ako úplnú samozrejmosť a zrejme si ani len neuvedomila, ako ma to ranilo. Bolo to, akoby povedala Ale veď ja mám veľa voľného času! Len mi nestojíš za to, aby som ho strávila s tebou. Tvárila sa, akoby som ani nebola jej dieťa, ako keby som bola nejaké náhodné dieťa, o ktoré sa nechcela starať, ale musela.

Prevrátila som očami a prekrížila som si ruky na prsiach. „Aha. V tom prípade nemám čas ja," povedala som a so zdvihnutou bradou som kráčala späť do svojej izby. Vzala som si peniaze a s mobilom v ruke a kľúčmi vo vrecku som prešla znovu na chodbu. Začala som sa obúvať.

Napäté ticho sa ozývalo celým bytom a nechcelo nás nechať na pokoji.

„Kam si myslíš, že ideš?!" skríkla mama a kráčala ku mne.

Pozrela som sa na ňu a pokrčila som ramenami. Slzy sa mi drali do očí, takmer som na ňu nevidela, ale nechcela som im dovoliť vyjsť na povrch. Potlačila som ich a s kamennou tvárou som sa pozrela na matku. „Ak ty môžeš byť v práci častejšie ako doma a totálne ma ignorovať, môžem aj ja odísť ráno a vrátiť sa až večer." Vo chvíli, kedy som vyslovila tie slová som sa cítila neporaziteľná.

„Tínedžeri si myslia, že sú neporaziteľní," v hlave mi zneli slová môjho otca a pred tvárou som videla jeho sklamané smutné oči. Rýchlo som tú predstavu zahnala a postavila som sa. Mama stála presne oproti mne. Bola som vyššia aj silnejšia než ona. Premerala som si ju a pohŕdavo som si odfrkla. „Nemám päť, mama. Môžem ísť von, kedy budem chcieť a ty mi v tom nezabrániš," vyhlásila som a založila som si ruky vbok. Niekedy sa mi veľmi hodilo, že som rovnako panovačná, ako ona.

„Máš domáce väzenie," oznámila mi. Znovu to bol ten hlas, ktorý používala, keď si o niečom myslela, že je to samozrejmé.

„A za čo akože?"

„Za tvoje nevhodné správanie, známky, neúctu ku mne a učiteľom..." Vyratúvala to na prstoch ako keby mi vymenúvala celú periodickú tabuľku.

Zahorel vo mne plameň nenávisti a zlosti. Och, ako ja len tú kravu nenávidím! Prižmúrila som oči a prerušila som ju: „Nezabudni zmieniť aj to, že dýcham a že vôbec existujem, lebo to je asi tiež dosť veľký problém." Odfrkla som si a znovu som si prekrížila ruky na prsiach. „Určite si praješ, aby som skapala, zdrhla alebo prinajmenšom ti nekazila ten tvoj prijebane dokonalý život," prevrátila som očami. „Ako ťa poznám, určite som bola len nejaký omyl v tvojom úžasnom životnom pláne," zamrmlala som. Periférnym videným som zbadala toho chlapa. Mala som chuť jednu mu vraziť. Asi by mi to vrátil a ja som sa necítila na bitku s niekým o tridsať rokov starším. Len tak tam postával a pozeral sa na nás, akoby sme neboli normálne. Teda, minimálne ja. Na sto percent zdieľal názor mojej mamy. Ha, obaja by boli radšej, ak by som nežila...

„Dávaj si pozor na ústa, mladá dáma!" varovala ma mama a výhražne zdvihla prst. Rovnaké plamienky hnevu sa v očiach zračili aj jej.

„Inak čo?" skríkla som. „Už toho mám fakt dosť. Nenávidím ťa. Nenávidím! Si tak kurevsky zlá. Určite chceš, aby som zomrela, aby si už nemala ďalšie starosti. Vôbec ma nechápeš... Nečudujem sa, že ťa nikto nemá rád..." Znižovala som intenzitu môjho hlasu až som nakoniec prešla na úplný šepot. No ani to nezabránilo mojej mame začuť všetko, čo som povedala.

Zacítila som jej dlaň na svojom líci a jemné štípanie na tom mieste. Sucho som sa zasmiala. Ona ma fakt udrela. Chytila som sa za líce. Prekvapilo ma, aké mám studené ruky. To naposledy spravila, keď som mala desať. Zadívala som sa na ňu. Bola som zvedavá, ako sa tvári.

Jej chladný pohľad na mňa upieral všetku svoju zlobu. „Ešte raz niečo také o sebe alebo o mne povieš a..." Nedopovedala, ale vďaka výhražnému šepotu znel jej hlas hrozivo.

Prekrútila som očami, ale dávala som si pozor, aby ma nevidela, Nechcela som dostať ďalšiu a silnejšiu. Pojebaná kurva... Ešte šťastie, že nepočuje moje myšlienky.

Prudko sa otočila a ako víchor odpochodovala do spálne. Znovu som prekrútila očami a pozrela som na chlapíka. Díval sa na mňa ako na mimozemšťana. „Choď do piče, ty..." Ani som nestihla dopovedať a už zabuchol vchodové dvere na chodbe.

Pokrútila som hlavou a uškrnula som sa. Naozaj to je úbožiak. Vošla som do svojej izby a silno som zatresla dvere. Vyzula som si tenisky a hodila som ich do kúta.

Až vtedy som si naplno uvedomila, čo vlastne povedala. Ešte raz niečo také o sebe alebo o mne povieš...