Flair Lancey

Dvadsiata

Pozrela som von oknom. Už dávno nebolo vonku vidno. Dni sa skracovali a kvôli tomu hlúpemu zimnému času bola už o štvrtej tma.

Hnev ma akýmsi zázrakom opustil, ale z mysle som stále nemohla dostať predstavu môjho krásneho čierneho denníka (môžem ho tak vôbec nazývať?), ako leží na zemi... je tam sám... bezo mňa... V tom daždi. Určite už je celý mokrý.

Veľmi rada by som sa hrala na drsnú, no v tejto chvíli to akosi nešlo. Ktokoľvek, kto nájde ten denník a otvorí ho, mi môže preniknúť hlboko do srdca. Ktokoľvek, kto otvorí ten denník na akejkoľvek strane si zmyslí, uvidí jeden kúsok mojej duše. Tej časti môjho bytia, ktorú som si posledných pár rokov tak dobre strážila. Ktorú som si krvopotne ohradila vysokým múrom z betónu, ktorú som oplotila, okolo ktorej som si vystavala svoju malú pevnosť, ktorú som si chránila viac než vlastné zdravie. Ten ktokoľvek, či už to bude dievča alebo chlapec, môže z tých biednych kúskov papiera zobrať časti mojej osobnosti a zasiahnuť ma nepripravenú. Ktokoľvek to bude...

Asi by som mala zistiť, či ho niekto nenašiel, napadlo mi. Po dlhej dobe konečne nejaký dobrý nápad.

Pozrela som von oknom. Nechcelo sa mi znovu ísť do toho dažďa. Keď už som raz bola v teple domova, keď už som mala na sebe suché veci, vôbec sa mi nechcelo vrátiť von. A možno ani nemusím, skrslo mi v mysli.

Prebehla som do obývačky a pohľadala mobil. Zapla som ho a na moje obrovské prekvapenie stále fungoval. Ha, a že sa neviem o svoje veci starať... Rýchlo som našla Instagram a otvorila som ho. Samozrejme, nič nové. Nikto mi za ten čas nenapísal, že našiel nejaký čierny zošit, na ktorom je moje meno. Hej, to by musel byť niekto až skurvene dobrý, uškrnula som sa a prezrela aj Messenger. Ani tam nič. Nakoniec som znovu otvorila Instagram a vyhľadala som si toho ničiteľa snov. Našla som jeho profil a rozklikla som ho. Pozrela som, kto všetko ho sleduje a zostala som ako obarená. Za tých pár dní, za tie dva dni si naozaj nazbieral kopu followerov. Najhoršie na tom bolo, že všetkých som poznala. Každý jeden účet, ktorý klikol na to milé modré talčítko follow pri jeho účte, raz také modré tlačítko stisol aj pri mojom.

Kruva... Bolo to divné. Hrozne divné. Akože, prečo by to niekto robil? Možno je to niekto, koho poznám. A koho očividne pozná veľa ľudí. Nechcela som mu písať, bála som sa, že to niekde vyvesí a spôsobí mi nejaký kvalitný trapas. Prekrútila som očami a znovu odhodila mobil niekam preč.