Flair Lancey

Štyridsiata ôsma

Ešte dlho po tom, ako to položil a uložil sa na spánok som stála pri okne s mobilom v ruke a dívala som sa, ako sneží. Rada som pozorovala sneh, pretože mi pripomínal ľudský život. Vločky sa ako ľudia pretláčali svetom a snažili sa niečo spraviť. Každá vločka je iná. To je ich známa vlastnosť. Ale taktiež je to známa vlastnosť ľudí. Vločiek sú tisícky, možno milióny, dokonca si trúfam povedať, že miliardy. Poletujú vzduchom a nakoniec, bez toho, aby spravili niečo priveľmi výnimočné dopadnú na kopu. Spolu sú silné a vytvoria takú neskutočnú krásu, akou sú lúky a údolia celé posypané bielym snehom. Keby sa takto správali aj ľudia, napadlo mi. Ak by sa takto správali ľudia, možno by sme spolu dokázali niečo veľké, prevratné a možno by sme tým všetkým pomohli... Lenže ľudia sú, vždy boli a aj vždy budú príliš sebeckí na to, aby sa s niekým delili o svoje zásluhy. Všetci chceli všetko len pre seba. Preto ľudia nemôžu byť nikdy ako vločky, pomyslela som si. Ľudia sú príliš sebeckí, aby ich niekto prirovnával ku snehovým vločkám... Pokrútila som hlavou a konečne sa mi podarilo odvrátiť pohľad. No to už na celú izbu zvonil môj budík a pomaličky začínalo svitať... Neuvedomila som si, že som tak dlho stála pri okne a pozerala som sa niekam do diaľky. Nevedela som, že moje myšlienky ma dokážu zamestnať na taký dlhý čas. Ha, pomyslela som si a uškrnula som sa. Toto keby videla niektorá z mojich učiteliek, určite by rýchlo odvolala všetky tvrdenia o tom, aká som neskutočne sprostá. Vtom do izby vtrhla mama. Prudko otvorila dvere a ja som na holej koži zacítila chladný závan vetra. Tak mi treba, keď furt nosím tielko. Objala som sa rukami a pozrela som na mamu. Na tvári už mala dokonale spravený mejkap, bola oblečená do práce a na tvári jej sídlil široký úsmev. Vošla do mojej izby a dvere, pravdaže, nechala otvorené. Na holých rukách mi naskočili zimomriavky. Šúchala som si ramená dlaňami tak intenzívne, ako sa len dalo, hlavne, aby tá zima odišla. Mala som nutkanie zahrabať sa naspäť pod perinu, ale to by som zmeškala školu a mama by mala zase nervy. Naviac, tento rok nechcem dostať žiadne napomenutie, pripomenula som si v duchu. Odvrátila som túžobný pohľad od postele a preniesla som zrak na mamu. „Dobré ráno," popriala mi s úsmevom a podišla k oknu.

„Ránko," povedala som pomedzi zívanie a so záujmom som ju sledovala. Nevedela som, čo chcela spraviť, asi iba vytiahnuť žalúzie. Zarazila sa, keď zbadala už vytiahnuté žalúzie. Otočila sa späť na mňa a podozrievavo sa zadívala na budík.

„Si hore nejako skoro," skonštatovala. Založila si ruky vbok a dívala sami priamo do očí.

„Nedalo sa mi už spať," zaklamala som. Hm, ktovie, či mi vôbec niekedy uverila. Čo ak sa vždy len hrala, že nevidí, ako jej klamem? Keď som sa tak nad tým zamyslela lepšie, vlastne som jej teraz ani moc neklamala. Naozaj sa mi nedalo zaspať. Nemusela vedieť, kedy som sa zobudila ani to, že mi uprostred noci volal nejaký chalan, ktorého meno som nepoznala.

Prvýkrát za posledných niekoľko rokov som na jej tvári zbadala súcit a úprimné starosti. „Čo sa deje?" Prvýkrát za posledných niekoľko rokov sa o mňa reálne zaujímala... Bolo to divné, ale zároveň príjemné. Nebola som na to zvyknutá, nevedela som, čo od takéhoto človeka očakávať. Naposledy sa takto chovala ešte keď som bola príliš malá, nevedela som, čo sa v takýchto chvíľach robí, čo by som mala urobiť ja. Nevedela som si zvyknúť na niekoho, o kom som si myslela, že už dávno neexistuje. Preto som v tej chvíli spravila niečo, čo som robila takmer stále a nikdy ma to nesklamalo: klamala som. „Nič. Všetko v pohode." Nechcela som sa jej dívať do očí, nechcela som jej klamať. Bolo celkom milé vedieť, že sa o mňa pre zmenu niekto z dospelých aj stará a neobviňuje ma toho, že simulujem. Bol to fajn pocit, ale veľmi zvláštny. Obaja moji rodičia o mňa pomaly prestali prejavovať záujem, vraj lebo som už veľká a oni majú veľa roboty. Bolo to pre moje pubertálne ja niečo celkom nové, aj keď to maličké dieťa niekde hlboko vo mne ten pocit poznalo a chcelo ho viac. Viac, viac, viac rodičovskej lásky. Najradšej by som mamu objala, ale bála som sa. Nechcela som, aby ma od seba s krikom odstrčila a zničila tak všetky moje nádeje na aspoň ako-tak normálny zvyšok detstva. Možno to tak na prvý pohľad nevyzeralo, ale aj také nepodarené decko, ako som ja, čo furt nadáva a vyvádza v triede kadejaké debiliny môže mať city. Nečakané zistenie... Mama sa na mňa znova usmiala. „Super. Zvládneš sa do školy dnes vychystať aj sama? Mám nejaké jednanie a o chvíľu tam musím ísť." Pravdaže. Jednania sú ako vždy dôležitejšie než ja.