Flair Lancey

Devätnásta

Kurva, kurva, kurva. Hnev ma rýchlo opustil a nahradil ho číry, nefalšovaný a ničím neohrozený strach. Kurva. Ako som len mohla stratiť ten sprostý čierny zápisník?! Veď som ho mala v ruke! Will mi ho predsa podával! No... Na chvíľu som sa zamyslela. Nepodával mi ho, ja som mu ho vytrhla z rúk. A potom som zdrhla a... Čo bolo potom? Prečo si to nepamätám? „Do piči, ako to, že som taká jebnutá?" chytila som sa za hlavu. Ruky mi automaticky vošli do vlasov a silno ich stisli.

Doriti. Kde môže byť? Kam som ho dala? Kde mi mohol vypadnúť? Zobral ho niekto? Doriti, doriti, doriti. Ten zápisník nesmel nikto čítať. Nikto. Bolo tam príliš veľa nadávok. Príliš veľa mojich úprimných názorov na ľudí, ktorí si mysleli, že ich mám aspoň trošku rada.

Kurva... Bolo toho proste priveľa. Ako som mohla byť taká sprostá? Ako som mohla stratiť ten sprostý zápisník?! Ako som mohla stratiť ten prijebaný denník?!

Moje meno bolo „vycapené" hneď na prvej strane spolu s vetou Všetko, čo ma na ľuďoch tak veľmi sere. Písala som tam mená konkrétnych ľudí, aj ich priezviská som tam vpísala. Vysmievala som sa všetkým ľuďom, ktorých poznám a napísala som tam, čo si o nich naozaj myslím. Bola som tam taká úprimná ako ešte nikdy. Slová sa zo mňa na papier liali oveľa ľahšie, než v skutočnosti. Vedela som rozprávať, vedela som sa odviazať, vedela som ostatným povedať, čo si myslím... No niekedy som v ostatných ľuďoch videla toľko nedokonalosti, až mi z toho bolo zle.

Nenabrala som dosť odvahy, aby som im to povedala do očí. Nenabrala som ani len dosť odvahy aby som to niekomu povedala. Jediné, na čo som sa zmohla bolo napísať to na papier. Napísať, ako sa naozaj cítim a ako každý deň premýšľam nad tým, či sa mám neznášať, alebo milovať.

Takmer každý deň som tam písala, čo si myslím o svojich priateľoch. Takmer každý deň som tam písala, prečo niektorých z nich nenávidím a ako ma všetci vytáčajú už len tým, že existujú... Ten zošit nesmel nikto nájsť. Možnože som bola len príliš paranoidná, ak som si myslela, že existuje reálna šanca, že to nájde niekto, kto ma pozná, že to nájde niekto, koho meno je niekde na tých stránkach napísané.

Ale čo ak?Čo ak to nájde Charlotte? Alebo Will? Čo budem robiť?

Po malej chvíli som si uvedomila, že mi je to vlastne celkom jedno. Je mi jedno, čo sa stane, pretože nakoniec by to niekoho aj tak začalo zaujímať... A než by som sa nazdala, ten prekliaty zošit by bol v rukách niekoho, ako Will. Večne zvedavého a otravného človeka.

Dnes som sa nejako rozbehla... xD pôvodne som chcela publikovať každý deň tri časti, aby mi to aspoň trochu vychádza... No a teraz to vyzerá tak, že tu ich je ani nie dvadsať a príbeh má (zatiaľ) štyridsať častí... :D Jes!

Píše niekto z vás NaNoWriMo? Prípadne niečo, o čom by ste sa chceli s niekým podeliť? Kľudne píšte do komentov. A keď už to budete mať rozkliknuté môžete hodiť aj nejakú tú kritiku. Konštruktívna kritika sa vždy zíde. :D

Majte sa 💞💞💞

BIgSpace