Flair Lancey

Piata

Okolo siedmej mi zazvonil mobil. Volala mi mama. Po rýchlej hádke cez telefón som si vzala všetky veci a pomalým krokom som odchádzala z centra. Neponáhľala som sa, mala som dosť času a tak trocha som chcela naštvať mamu. Neviem prečo, ale vždy mi robilo dobre vytáčať iných ľudí do nepríčetnosti. Mala som rada ten pocit, ktorý vyžaroval z celého môjho bytia a kričal na ostatných, ktorý všetkých oboznamoval s tým, že ja vždy vyhrávam. Jasné, že vždy vyhrávam... Ja narozdiel od všetkých ostatných používam aj mozog. Odpľula som si na chodník a uškrnula som sa. Všade okolo mňa bola tma a či som chcela, alebo nie, pomaly som sa blížila domov. Cesta mi vždy trvala hodinu aj niečo, vrátane všetkých okľúk, ktoré som si spravila a... Môj čas osamote sa blížil ku koncu.

Zastala som pred panelákom a ešte desať minút som sa dívala na oblohu. Bolo vidieť hviezdy a aj keď som nebola veľkým fanúšikom čohokoľvek, čo súvisí s vesmírom, chvíľu som sa len pozerala na tmavé nebo pripomínajúce nekonečné more plné trblietok.

Aké by to asi bolo byť jednou z nich? napadlo mi. Rýchlo som sa tej myšlienky zbavila. „Trápne," skonštatovala som a zamračila som sa na žiariace bodky vysoko nad mojou hlavou. „Totálne trápne." Otočila som sa a vošla dovnútra. Vybehla som štyri poschodia a otvorila dvere.

Mama ma čakala na chodbe. Vo chvíli keď som vošla, uprene zízala na kľuku. Akonáhle som za sebou zavrela a zamkla, prepálila ma pohľadom.

„Kde si bola?" spýtala sa ma. Zazerala na mňa, ruky mala prekrížené na prsiach, z očí jej sršala zlosť.

Vyzula som sa a vyzliekla som si bundu aj mikinu. Bolo tam neskutočne teplo.

„Tak?" zvýšila hlas mama.

Prešla som do kúpeľne a umyla som si ruky. Nebrala som ju na vedomie, až kým som si nevybalila aj vak. Veci som položila na stolík na chodbe.

„Kde si bola?!" skríkla. Myklo mnou. Pomaly som sa ku nej otočila,naklonila som hlavu na stranu a nechápavo som sa na ňu zadívala.Čo jej zase je? Zle sa vyspala, alebo čo? Zadívala som sa von oknom na tmavú noc a zamračila som sa.

„Žeby vonku?" Vedela som, že ju to možno nahnevá ešte viac, ale naozaj som nechápala, o čo jej ide. Mala som chuť jej priamo do ksichtu šplechnúť, čo si o nej myslím, ale zase toľko by som si k nej nedovolila. Viem, kde sú moje hranice.

„Ešte raz na mňa prehovoríš takýmto tónom..." Prižmúrila oči. Počula som vyhrážku v jej hlase.

Krava... Mala som chuť prekrútiť očami. Liezla mi na nervy. Ale že fakt moc.

„Veď okej," zdvihla som ruky. „Okej. Len mi to pripadalo ako prirodzená odpoveď na tvoju otázku a myslela som si, že je to očividné." Pokrčila som plecami. „Ale keď nie..."

„Takto sar ozprávaj so svojimi primitívnymi spolužiakmi a kamarátmi, nie som mnou," vztýčila na mňa ukazovák a do jej dovtedy pokojného hlasu sa začal vkrádať hnev.

„Okej. Veď...okej. V kľude." Premerala som si ju. Nevedela som, čo ju tak naštvalo, ale ja som to určite nebola.

„Jasom v kľude," prehovorila so zaťatými zubami. „To ty by si sa mala upokojiť." Och, bože, to si zo mňa robíš srandu...

Pokrčila som plecami. „Takže ty tu na mňa hučíš a ja som nervná. Veď v pohode." Normálka. Poobzerala som sa okolo seba a snažila som sa nájsť niečo, čo by ma zachránilo. Nič také v mojej blízkosti nebolo. „Idem spať," oznámila som jej, aj keď som ešte vôbec nebola unavená. Schmatla som veci zo stolíka a utiahla sa do svojej izby.

Prešli dve hodiny,kým som šla spať.