Flair Lancey

Tridsiata tretia

Rozbehla som sa k záchodom, vbehla som dnu a zatvorila som sa do voľnej kabínky. Sadla som si na zem a chrbtom som sa oprela o stenu. Hlavu som si položila na kolená.

To je v piči, pomyslela som si. Lomcovali mnou protichodné pocity. Bola som nasratá, hrozne nasratá, chcela som do niečoho udrieť znovu a znovu, až by ma totálne boleli hánky... ale na druhej strane som sa mala chuť rozrevať. Samozrejme, ani jedno z toho som nespravila. Mala som ešte dosť rozumu na to, aby som vedela, že či spravím jedno, alebo druhé, aj tak mi to nepomôže a možno to bude dokonca ešte hrošie.

V tej chvíli sa školou rozozvučalo nepríjemné zvonenie zvončeka. Hluk sa mi zarezával do ušných bubienkov. Otvorila som oči a povzdychla som si. Prečo musím práve ja takto trpieť? Keď ani, do boha, neviem, kvôli čomu sa toto všetko deje. Pomaly som sa postavila, rukou som sa pridržala steny, náhle sa mi zakrútila hlava. Odomkla som dvere a vybehla z toaliet.

Polovicu cesty som bežala, no potom mi došlo, že je to zbytočné a že aj tak budem meškať, tak na čo to preháňať. Aj tak už mám asi zapísané chýbanie. A teraz, keď viem, čo ma v triede čaká, vôbec sa mi tam nechce. Tie ich pohľady. Tie ich hnusné, zamračené pohľady, ktoré sa upierajú na mňa, súdia každý môj krok a nútia ma strácať moje sebavedomie. To bolo horšie ako moja najhoršia nočná mora. Bolo to ako zhmotnený zlý sen, o ktorom som takmer celý život dúfala, že zostane len v mojich najtajnejších predstavách. Stále mi však nedošlo, čo to spôsobilo... Možno sa to už skoro dozviem, pomyslela som si a pohľad som uprela na dlážku. Ruky som si vopchala do vreciek a ležérnym tempom som kráčala ku triede. Tesne predo dvermi som sa zastavila, zhlboka som sa nadýchla a dva razy som zaklopala. To bude v pohode, snažila som sa presvedčiť samu seba. Alebo možno aj nie... Mohla by som zdrhnúť. Mohla by som sa vyhovoriť na to, že mi bolo zle. Tašku som si tu proste len zabudla. Nikomu by to neprišlo divné. Dievčatám je stále zle. Dievčatá majú menštruáciu, dievčatá majú právo byť hnusné, zlé na ostatných, nahnevané, majú právo veľa nadávať, nenávidieť ostatných a svoj hnev centrovať na tých slabších. Všetko je okej. Dievčatá môžu všetko. Dievčatá môžu čokoľvek... Mohla by som utiecť a už sa sem nikdy nevrátiť...

No to už som otvárala dvere a ospravedlňovala som sa učiteľke za neskorý príchod. Vzala som si tašku, ktorá stála nepohnute na zemi, presne na tom istom mieste, kde som ju predtým zanechala, a vykročila som ku svojej lavici. Po neviem koľkýkrát som bola naozaj rada, že som sedela sama a že som sedela úplne vzadu. Zložila som sa na stoličku a tašku som hodila na zem. Ani som sa nenamáhala predstierať, že som si vzala učebnicu alebo zošit. Chrbtom som sa oprela o stenu a nohy som si vyložila na druhú stoličku. Vopchala som si do uší slúchadlá a začala som sa hrať Mobile Legends.

Vtom mi mobil jemne zavibroval. Prišla mi správa.

So zvrašteným obočím som otvorila správu a prečítala som si ju. Bola od neznámeho čísla a stálo v nej: Ahoj, Flair, tu Heaven. Charlotte mi dala na teba číslo, ale to je teraz jedno. Cez nasledujúcu prestávku na teba počkám v knižnici na prvom poschodí. Je to veľmi súrne. Prosím, príď... P.S.: Asi si už dosť dlho nebola na wifi, však?

Zamračila som sa ešte viac. Čo má toto, kurva, znamenať? Moje myšlienky preletovali v mojej hlave jedna cez druhú, navzájom sa prekrikovali, hustili do mňa, čo mám a čo nemám robiť, všetko mi to splývalo do jedného obrovského šumu. Hudba, ktorá mi revala do uší a ničila mi ušné bubienky mi k tomu tiež veľmi nepomáhala. Čo sa to, kurva, deje...

Zdvihla som pohľad od obrazovky mobilu a rozhliadla som sa po triede. Nikde som nevidela Heaven a to by som prisahala, že na tejto hodine bola v skupine so mnou. Namiesto Heaveniných prívetivých očí a jej milého úsmevu som zbadala zamračené a nahnevané pohľady mojich spolužiakov. Tiež som sa na nich zamračila a pokrčila som plecami. Ani len mi nenapadlo, kvôli čomu tak vyvádzajú. Teraz by som fakt chcela byť v ich hlavách, napadlo mi. Na čo asi myslia?

Chvíľu som sa na nich uprene dívala a premýšľala som, čo také hrozné som im spravila, že ma zrazu všetci nenávidia. Čo také strašné som zase vyviedla, že to vyvolalo nenávisť u viac než dvadsiatich ľudí? A to som ešte nerátala tých na chodbe... Akosi som tušila, že sa niekde za mojím chrbtom deje niečo veľmi, veľmi zlé. Všetci sa tvária, ako keby som bola ten najhorší človek na svete... Prižmúrila som oči a rýchlo som sklopila pohľad naspäť na mobil.

Hurá, konečne som sa dokopala k tomu, aby som kúštik editla ďalšiu časť a publikovala ju sem. Trošku veľmi dlho sa to rozbieha, ale v nasledujúcej kapitolke by to už malo nabrať spád.

Inak, ďakujem vám všetkým, ktorí ešte stále toto čítate aj napriek tomu, že časti sú... také aké sú a celkovo je tento príbeh takýto zvláštny. Mám vás rada. ❤️❤️❤️

Majte sa dnes ešte krásne

BigSpace