Flair Lancey

Štrnásta

Bola som nasratá. Hrozne moc. Najradšej by som do niečoho kopla. A udrela. A potom znovu kopla. Najradšej by som všetko okolo seba rozbila. Najradšej by som niečo hodila o stenu.

Nahnevane som sa prechádzala pri bytovke. Čierny zápisník som silno zvierala v ruke a chodila som hore dolu po chodníku pred vchodom.

Každý, kto okolo mňa prešiel si určite myslel, že som šialená, že nie som normálna. No v tej chvíli mi to bolo úplne u riti. Premýšľala som, kam pôjdem. Chcela som zostať doma. Nechcela som ísť von, nechcela som ísť preč, nechcela som ísť nikam... Chcela som len byť doma a vychutnávať si sladké ničnerobenie.

Ale aj túto prijebanú kokotinu mi odopreli...

Nenávidela som ich za to. Oboch. Mamu, ktorú som poznala celý život a človeka, ktorého som videla prvý raz v živote.

„Kurva," zahrešila som. Kurva... Čo budem robiť?! Vzdychla som si a vložila som si hlavu do dlaní. Čo budem teraz, kurva, robiť?

Sadla som si na malý a nepochybne špinavý schodík pred vchodom a pozrela som sa na mobil. Mala som veľa priateľov, vždy som ich mala veľa, ale akosi som nevedela, kto z nich by so mnou chcel tráviť čas o štvrtej. Vtedy sa už všetci rozutekali domov alebo na tréningy...

Will, napadlo mi. Will je kamoš. Will mi určite pomôže. Will ma v tom nenechá samu. Nikdy ma nenechal. Vybrala som z vrecka mobil a vytočila jeho číslo. Veľmi dlho nedvíhal, bolo to, akoby prešla celá večnosť.

„Ahoj," ozval sa nakoniec. „Deje sa niečo?" Jeho hlas znel cez mobil neforemne a vyduto. Akoby to nerozprával on, ale nejaký robot.

„Hej, deje," podvedome som prevrátila oči, aj keď som vedela, že ma nemôže vidieť. „Moja sprostá matka si priviedla domov nejakého kokota a prakticky ma vyhodila." Znovu som si vzdychla a pokrútila som hlavou. „Môžem prísť k tebe? Nejako zrazu nemám čo robiť." Tlmene som sa zasmiala. Asi to bolo skôr od nervozity, než z toho, že by som povedala niečo fakt smiešne.

„Neviem," povedal. Počula som, ako sa zdvihol, počula som cez telefón jeho kroky, akoby bol priamo vedľa mňa.

„Mama? Môže k nám prísť..."

„Nie," ozval sa hlas Willovej mamy. „Máš domáce väzenie. Nemôžeš si sem len tak vodiť kamošov, ako keby sa nič nedialo." Vždy ma udivovalo, ako pokojne dokázala Willova mama rozprávať.

„Prepáč," povedal Will. Očividne si z toho nič nerobil. Nahnevane si niečo mrmlal, ale asi mu nevadilo, že nesmiem prísť. „Ty to nejako zvládneš. Ahoj." Ozvalo sa rýchle pípnutie a jeho hlas sa stratil. Aha? Okej. Nevadí...

Moja chuť všetko rozmlátiť sa stále viac stupňovala. Zavolala som Charlotte. Päťkrát. Ani raz mi to nezdvihla. Posratá krava, prevrátila som oči a hľadala v zozname kontaktov, komu by som mohla zavolať. Pri písmene H som sa na chvíľu zastavila. Vypliešťala som oči na obrazovku, až mi došlo, že to tam naozaj je. Nemyslela som si, že mám číslo na Heaven. Opatrne som naň klikla, akoby som sa bála, že zmizne a priložila som si mobil k uchu. Zopárkrát to zazvonilo a Heaven zodvihla.

„Haló?"  ozvala sa trocha ustráchane.

„Čau, to som ja," ozvala som sa. Prečo som do piči povedala „To som ja"?! Ako má to dievča, krista, vedieť, kto to je?! Kurva...

„Ahoj," povedala. Z jej hlasu bolo priam cítiť nervozitu. „Prepáč, viem, kto si, ale neviem, ako sa voláš, je to súrne? Fakt sa ponáhľam a mám čo robiť, aby som stihla spev," povedala, zasmiala sa a na chvíľu zmĺkla. „Ale ak je to niečo dôležité, stačí povedať a ja niečo vymyslím."

Moje srdce v tej chvíli zomrelo krutou a bolestivou smrťou, ktorú si možno aj zaslúžilo. „Nie, nie je to nejako dôležité. Počká to. Nič sa nedeje, Heaven. Utekaj na spev." Zložila som a nedala som jej šancu odpovedať mi. Kurva... Prekrútila som očami. Všetci na mňa totálne serú. Chuji pridrbaní, pomyslela som si a odpľula som si na chodník.

A to si vravia kamoši...