Flair Lancey

Štyridsiata piata

Prvé, čo som v utorok ráno začula bolo zvonenie mobilu. Môjho mobilu. Načiahla som sa na zem a zdvihla som odtiaľ to diabolské zariadenie. Ani som nepozrela, kto volá, bola som rada, keď som si ho mohla priložiť k uchu a vyhnúť sa tak tej neskutočne nepríjemnej žiare.

„Čo je?" spýtala som sa rozospatým hlasom. Ktorý kokot mi volá o... Pozrela som na digitálne hodiny na nočnom stolíku a vzdychla som si. Ktorý normálny človek je hore o tretej ráno? Do piče, ja chcem ešte drichmať... Piči, takú by som mu jebla päsťou do ksichtu, že by sa z toho nespamätal, skurvenec. Kto to kedy videl, budiť ma uprostred noci, kurva.

„Ahoj," zašepkal nejaký hlas. Nejaký veľmi povedomý hlas. Kontrolka v mojej hlave sa mi rozsvietila a mne svitlo. Chlapec so zelenými očami... Chlapec so zelenými očami mi volá uprostred noci z neznámeho dôvodu. To je, ako to len povedať... tak trocha divné?

„Nazdar." Tiež som šepkala, aj keď neviem prečo. Nikdy som sa nebála, že by som zobudila svoju mamu. Ona by sa nikdy nezobudila na môj hlas. Som si tým istá. Ešte pred tromi rokmi som často mávala nočné mory a kričala som zo sna. Zistili to až spolužiaci na lyžiarskom výcviku, keď som ich svojím jačaním a prosením o pomoc prebudila. Mama na to dovtedy neprišla. Pamätala som si, že sa o mňa všetci spolužiaci báli. Mysleli si, že som zošalela a že sa z toho nespamätám. Jasné, dvanásťročné deti si vtedy vedeli vymyslieť fakt veľké sračky, ale mali sme jednu poverčivú babu v triede, ktorá verila, že ma posadli démoni a do konca školského roka ma nútila každý piatok chodiť ku nej domov na očistu. Bola to nuda, ale aspoň sme sa na tom s kamošmi zabavili.

„Prečo mi, kurva, voláš o tretej ráno?!" pokračovala som. „Úplne ti jeblo alebo čo?" šepla som. Nešlo mi to do hlavy, akože kto by bol o tretej hore? „Musím ti niečo povedať," zašepkal. Jeho hlas sa mi rozlieval v hlave a pôsobil na mňa veľmi upokojujúco. Môj strach sa rozplýval. Bála som sa, že sa niekomu niečo stalo a volajú mne. Bála som sa, že mi volá niekto čudný alebo že duch môjho mŕtveho pradeda vstal z mŕtvych, aby mi prezradil nejaké strašné a nechutné rodinné tajomstvo, kvôli ktorému nemohol odísť na večnosť, alebo, že... Kurva, už zasa myslím na totálne sračky. Do piče, ja sa toto snáď nikdy nezbavím, pomyslela som si a pokrútila som hlavou. Radšej som sa sústredila na zvláštne teplo, ktoré sa mi rozlievalo v celom tele a ohrievalo ho zvnútra. Privrela som oči a sústredila som sa na dych chlapca so zelenými očami, ako keby to bolo to jediné, čo ma nútilo žiť. Možnože aj bolo, napadlo mi. Musela som sa usmiať. Bolo pekné uvedomovať si, že mám možno ďalšieho kamoša. Naviac teraz, keď sa na mňa všetci vysrali kvôli tej pičovine s denníkom... Úsmev mi ochabol a v miestnosti akoby sa o päť stupňov ochladilo. Jeho pravidelné dýchanie mi zrazu neprišlo také upokojujúce ako predtým. Tuhšie som sa zabalila do paplóna a mobil som si pritisla na ucho. „Čo mi chceš povedať?" Jeho slová vo mne vzbudili zvedavosť, aj keď počiatočné pocity vzrušenia, adrenalínu a niečoho ďalšieho zvláštneho, čo ma šteklili v žalúdku a tlačili mi na hruď pomaly vyprchali. Chcela, nie ja som potrebovala vedieť, čo mi chce povedať. Hlavne, aby som vedela, či som sa zobudila celkom zbytočne, alebo z toho aj niečo budem mať. No na druhom konci linky bolo ticho. Mobil som si ešte viac pritlačila k uchu a druhou rukou som si zakryla druhé ucho. Nepočula som jeho dych, z linky sa nerinuli žiadne jeho slová, nepočula som jeho šepot, ani keď som zadržala dych a veľmi som sa sústredila. Všade bolo len ticho. Strašné, neskutočné, nekonečné, nepochopiteľné a ukrutné ticho. V byte bolo ticho, na druhej strane linky tiež, vonku som nepočula tlmený zvuk vzdialenej premávky... Mala som pocit, akoby sa všetko zastavilo. Akoby svet mimo mojej izby neexistoval, alebo aspoň na malú chvíľu prestal existovať. Ako keby som bola posledným človekom na planéte a čakala na záchranu... Piči, mala by som prestať pozerať toľko sci-fi, pomyslela som si a odfrkla som si. Potom mi napadajú takéto sračky. Po takmer troch minútach ticha, ktoré mi pripadali ako celá večnosť, chlapec so zelenými očami konečne prehovoril. „Mala by si sa pozrieť na Instagram. A potom von oknom. Ale najprv na choď na Insta." Jeho hlas mi prenikol hlboko do duše a jeho slová sa mi zaryli niekde v mozgu. Odlepila som mobil od ucha a pozrela som na displej. Rýchlo som zapla wifi a otvorila som Instagram. Všetky príspevky z večera som si prezrela, preto ma prekvapilo, že veľa ľudí pridalo nové Instastories. Najviac ma však zarazil príspevok od používateľa NičiteľSnov6. Mala som pocit, že ho začínam stále viac a viac nenávidieť. A keď som si prečítala, čo bolo na tej fotke, môj hnev sa znásobil. No kurva...

Prepáčte mi prosím moju neprítomnosť, ale v posledných dňoch som nemala náladu nič publikovať. Prepáčte a dúfam, že sa na mňa nehneváte.

Majte sa

BigSpace