Flair Lancey

Sedemdesiata tretia

Hruď mi išlo roztrhnúť od toľkých emócií, ktoré mnou prechádzali v jednu chvíľu. Rútili sa na mňa ako prúd rieky na priehradu, ničivo a nebojácne. Zožierali ma zvnútra ako horúce plamene, ticho a nástojčivo. Ničili moju dušu ako tornádo, ako hurikán, ako tá najhoršia veterná búrka všetkých čias – rýchlo a bez opýtania. Gniavili moje srdce, žmýkali z neho aj posledné farby, aj posledné žlté dobro, ktorého som ešte bola schopná... Nakoniec mi neostalo nič iné, len plač. Slzy sami kotúľali po lícach, obrovské a až príliš reálne. Cítila som ich teplo na lícach, ktoré jasne kontrastovalo s decembrovým mrazom naokolo. Kvôli nim som videla okolie len rozmazane, všetko sa mi zlievalo do jednej obrovskej machule. Pretrela som si oči aj líca, ale príval nových sĺz mi znovu zastrel zrak.

Zastala som a úporne som sa snažila všetko spracovať. Bolo toho na mňa príliš veľa. Najprv mi nejaký primitív ukradol denník a ukázal všetkým mojím kamošom, aká krava v skutočnosti som, potom sa na mňa všetci vysrali a keď som konečne našla niekoho, kto vyzeral byť celkom milý a nebol na mňa nasraný, ukázalo sa, že je za to všetko zodpovedný.

V hlave sa mi dookola premietali moje teraz už bežné školské dni. Ani po takmer mesiaci sa nikto nezmieril s nekonečným hejtom, ktorý je na stránkach môjho denníka. Stále na mňa všetci zazerali a nadávali mi do kuriev a falošných súk len preto, lebo nedokázali prehltnúť svoje ego a pochopiť, že ich totálne neznášam.

Zatvorila som oči a snažila som sa nahlas dýchať,  aby som prehlušila všetko, čo sa dialo v mojej hlave. Všetky tie nadávky, všetky tie hnusné slová, všetok ten smiech... Nechcela som to. Nezaslúžila som si to, veď som nikomu nič nespravila. Nemala som to byť ja, ktorá skončí v pätnástich ako úplná troska. Nebolo to fér...

Chcela som sa poriadne prefackať, prevrátiť očami, vypustiť nejakú nadávku a vzchopiť sa. Ale ono to nešlo. Nemala som silu naďalej predstierať, že som v pohode a bojovať za svoju niekdajšiu dobrú povesť. Nevládala som sa vzchopiť, nadávať na každú hlúposť ako predtým a tváriť sa, že sa nič nedeje. Bolo toho príliš veľa. Príliš veľa vnemov, príliš veľa pocitov, príliš veľa spomienok.

Mala som pocit, akoby pri mne už nikto nestál. Všetci sa mi otočili chrbtom a bez milosti, s úsmevom na tvári, mi zapichli dýku do chrbta, do srdca, do duše. Nikoho netrápilo, ako sa cítim. Videli len niekoho, na koho môžu zoslať celý svoj hnev. Videli absolútnu nulu, ktorej museli zničiť život...

Niekto mi položil ruku na plece. Prudko som sa otočila a zadívala som sa do tých hnedých očí, o ktorých som si ešte mesiac dozadu myslela, že budú vždy pri mne. Stála som zoči-voči Willovi a jeho frajerskému úsmevu.

Zamračila som sa a zotrela som si slzy z líc. Môj smútok na maličkú chvíľu prekryl hnev. Hnev na neho, na všetkých, za to, čo mi urobili.

Nepremýšľala som. Jednoducho som sa napriahla a čo najsilnejšie som mu vrazila päsťou do tváre. Do ruky mi vystrelila obrovská bolesť, ale ten pohľad stál za to. Jeho frajerský úškrn sa postupne menil na nechápavý a potom na nahnevaný výraz. Z nosa mu začala tiecť krv a on si ako v spomalenom filme priložil ruku na nos, aby prúd červenej zastavil.

Na počudovanie mi bolo lepšie. Smútok sa schoval do svojej ulity, hnev odišiel rovnako rýchlo, ako prišiel a mňa zaplavila číra radosť z jeho utrpenia.

Vtedy som prvýkrát v mojom krátkom živote prijala, že som naozaj zlá a že s tým nič nezmôžem.

Will na mňa pozrel a zamračil sa. „Kurva, to bolelo," zamrmlal. Rukou si utieral krv, ktorá mu vytiekla z nosa. 

„Jebnutá piča..." Jeho slová ma zranili. V mysli sa mi premietali všetky tie chvíle, počas ktorých ma v triede niekto urážal a on sa len prizeral. Jasne som videla všetky chvíle, ako sa na mne smial. Dobre som si pamätala, ako som si myslela, že je môj najlepší priateľ a že ho možno tak trocha ľúbim. Pokrútila som hlavou a snažila som sa z nej vyhnať staré a nepotrebné pocity. Nenávidela som ho. Bol rovnaký ako všetci ostatní. Falošný. Sebecký.

„Kedy si sa tak zmenila, Flair?" spýtal sa ma a zahľadel sa mi do očí. Odvrátila som zrak.

„Nezmenila som sa," vyhlásila som. „Nemôžem za to, že si príliš sebecký na to, aby si to videl a pochopil."

Pokrútil hlavou. „Nie, je to pravda a ty to dobre vieš. Zmenila si sa. Si iná."

Odfrkla som a prevrátila som očami. „Alebo si sa zmenil ty."

V tvári sa mu mihlo zopár emócií, ktoré som nevedela identifikovať. Nepovedal nič. To sa dalo čakať... Vzdychla som si a pošúchala som si koreň nosa. „Will, nechaj ma tak," odstrčila som ho od seba a kráčala som preč. „Nepripomínaj mi, že som čudná, sama to dobre viem."

„Čože?" chytil ma za rukáv bundy a zašpinil mi ho od svojej krvi. „No tak, Flair, nebuď taká!"

Vtedy som to už nevydržala. Otočila som sa naňho a silno som ho sotila do hrude. „Aká?"

„Taká..." pokrútil hlavou, snažiac sa nájsť správne slovo.

„No, aká nemám byť? Povedz." Rukami som si objala telo, náhle som sa cítila totálne bezmocne. Will. Will, ktorého som poznala už hádam sto rokov. Will, ktorý sa ma vždy zastal, ktorý so mnou vždy chodil von, aj keď si o mne ostatní mysleli fakt hnusné veci... Tento Will, v srdci dobrák, aj keď s imidžom drsného chalana, presne tento Will sa mi chcel obrátiť chrbtom. Teda, on to už spravil. A ja som nemala ani najmenšiu šancu tomu nejako zabrániť.

Bezmocne sa na mňa pozeral.

Pokrútila som hlavou, otočila som sa a rozbehla som sa preč.