Flair Lancey

Dvanásta

Vyšla som z budovy školy a pomaly kráčala domov. Nemala som sa kam ponáhľať. Vždy som mala toľko voľného času...

„Počkaj!" zvolal nejaký mne povedomý hlas. „Čakaj! Počkaj ma!"

Obrátila som sa a uvidela Heaven, ako beží mojím smerom. V tvári bola celá červená, taška jej poskakovala na chrbáte. Zastala som a s úškrnom som na ňu hľadela. Pribehla ku mne, prudko zabrzdila, rukami sa oprela o stehná, hlavu sklonila a zhlboka dýchala.

Presne v tej chvíli zo školy vyšli Charlotte a Jonny. Jonny ju objímal okolo pliec a niečo jej hovoril. Charlotte sa na tom smiala ako nejaká hlúpa sliepka.

„Pozor, ide náš párik," zašepkala som Heaven. Nemyslím, že ma pochopila. Ihneď sa vzpriamila a otočila. Zbadala ich a na tvári sa jej zjavil úsmev. Bola jednoducho príliš dobrá na to, aby pochopila moju hnusnú narážku.

„Ahojte," pozdravila nás Charlotte a spolu s Jonnym sa postavili vedľa nás.„Kam idete?"

„Domov," odvetili sme s Heaven jednohlasne. Prekrútila som očami a zadívala som sa na Charlotte. „Čo vy?" spýtala som sa zo slušnosti. Mala som zlú náladu, veľmi zlú náladu. Ale Charlotte bola kamoška. Myslela som si, že si zaslúži, aby som sa k nej správala normálne... V rámci možností.

Obaja sa usmiali. „Tiež domov," povedala Charlotte vo chvíli, kedy sa Jonny nadýchol a otvoril ústa. Hneď ich rýchlo zaklapol a nasadil na tvár úsmev slušňáka. Ha, aspoň už vieme, kto je tu pod papučou, uškrnula som sa.

„Takže máme spoločnú cestu," usmiala som sa. Hurá... Celé to bolo také falošné, až mi z toho bolo zle. Falošné úsmevy, falošné milé slová, falošné tváričky... Jedine Heaven vyzerala, že každý úsmev a každé slovo myslí s úprimnosťou a dobrotou.

Prečo som sa s ňou nezačala baviť skôr? Premýšľala som, kvôli čomu som ju takmer štyri roky ignorovala. Čo ma donútilo odstrčiť takého milého človeka?

Odpoveď sa mi v mysli zjavila takmer okamžite.

Nenávidíš úprimnosť druhých. A dobrotu. Aj citlivosť. Vlastne všetko, čím oplývato dievča... Preto.

Uškrnula som sa. Aspoň raz tá odpoveď aj za niečo stála....

Všetci štyria sme vedľa seba kráčali v napätom tichu.

„Ako ste sa vy dvaja vlastne dali dokopy?" opýtala som sa. Nenávidela som trápne ticho a nenávidela som všetkých ľudí, kvôli ktorým také ticho vznikalo. Fakt som v sebe mala veľa nenávisti. A zlosti. A všetkých tých sračiek.

Charlotte sa celá rozžiarila a porozprávala mi veľmi nudný a nezaujímavý príbeh o tom, ako si jedného krásneho slnečného jesenného dňa šla zabehať (prvé klamstvo – Char nenávidí beh), ako sa nepozerala a omylom (ďalšie – určite to mala celé premyslené a naplánované) do Jonnyho narazila presne vo chvíli, keď bol venčiť svojho psa.

Celé to bolo také silené a trápne z mojej strany, až som ľutovala, že som sa vôbec niečo pýtala.

Všetci sme sa rozlúčili až na začiatku našej ulice. Tam sa naše cesty rozchádzali. Vďaka bohu. Usmiala som sa. Bol to ten najväčšmi falošný úsmev, aký som kedy na svojej tvári vyčarovala.

„Tak, čaute," prehovorila Charlotte. „Vidíme sa zajtra." Tiež sa naširoko usmiala. Jonny len postával vedľa nej a tváril sa, akoby tam ani nebol. Jeden úsmev som venovala aj jemu a premerala som si ho. Bolo mu to nepríjemné, bolo to na ňom vidieť.

„Vidíme sa," zopakovala som.

Sledovala som, ako sa mi vzďaľujú, až nakoniec zmizli za rohom jednej z budov.