Flair Lancey

Šesťdesiata štvrtá

„Dnes nemôžem," povedal Leo, kým sme sa obliekali a čakali na Heaven. Zamkla som skrinku a pozrela som sa na neho. Premýšľala som, čo sa deje. Ešte sa nestalo, že by niekto z nás nemohol aspoň na pol hodinu ísť ku mne domov a pokecať o tom, ako je všetko hrozne na piču.

„Ja tiež," ozvalo sa mi za chrbtom. Od strachu som sa mykla, vôbec som nečakala, že sa Heaven vráti tak rýchlo. Otočila som sa a nechápavo som na ňu hľadela. V ruke držala mobil, jas obrazovky jej ožaroval tvár v prítmí školskej chodby bez okien. „Písala mi mama," povedala pomaly a zbesilo ťukala do obrazovky. „Musím... musím niečo urobiť," pokračovala so zamračenou tvárou. Po chvíli zdvihla hlavu od mobilu a pozrela na nás. V pohľade mala niečo, čo som nedokázala identifikovať. Zrazu som sa cítila, ako keby som ju vôbec nepoznala. Pozrela som sa na chlapca so zelenými očami. Asi vycítil môj zvedavý pohľad, lebo mi venoval jeden nádherný šibalský úsmev. Zadíval sa na Heaven, potom na Lea a pokrčil plecami. „Ok. Čo s tým mám ja?" Nechápavo som na neho zízala. Mala som chuť otrieskať si hlavu o stenu. Vzdychla som si. Väčšieho retarda som teda nikdy v živote nevidela, pomyslela som si a prevrátila som očami. „Kurva, ty si fakt vymletý, alebo čo? Však ideme k tebe domov," pripomenula som mu a rýchlo behala pohľadom po všetkých troch. Mračila som sa a premýšľala som, ako je, do piče, možné, že niekto taký pekný, občas múdry a taký kúl, ak mi rozumiete, môže byť niekedy takto mimo.

„Ak chcú prísť o zábavu, ich problém," pokrčil plecami a uškrnul sa. „Aspoň sa aj pred mojou mamou zahrám na tvojho frajera," skonštatoval a vyhodil si tašku na plecia. Spravila som to isté a nasledovala som ho po školskej chodbe až do vestibulu, ku dverám a preč. Po pár metroch nás dobehli Heaven a Leo a kráčali s nami až k autobusovej zastávke. Náš autobus prišiel za necelé dve minúty. Nastúpili sme doň a dívali sme sa, ako nám Leo s Heaven miznú z očí.

Nemali sme si kam sadnúť, preto sme celú cestu museli stáť ako najväčší kokoti na svete. Tašku som položilana zem a oprela som ju o zadnú stenu autobusu. Musela som sa uškrnúť. Pamätala som si, ako to dopadlo naposledy, keď sme v autobuse stáli. Toto som si, na rozdiel od mnohých iných vecí, pamätala až priveľmi dobre. Už vtedy sa vo mne začala rodiť myšlienka, že by ma chlapec so zelenými očami pobozkal a tá túžba vo mne stále rástla a rástla. Bolo to úplne iné ako pri Willovi... Pri ňom som mala pocit, ako keby sa to odo mňa očakávalo, ako keby to odo mňa očakávali všetci moji priatelia. A neskutočne ma to sraľo, pretože nenávidím očakávania druhých ľudí. Ale pri tomto chlapcovi, pri chalanovi s nádhernými zelenými očami to bolo niečo totálne iné. Jemu som chcela vojsť rukou do vlasov, pritiahnuť si ho bližšie k sebe a spojiť naše pery, rovnako, ako som to videla v desiatkach romantických filmov, ktoré som musela pozerať s mamou. Túžila som sa ho dotknúť, aj keby to bolo len na maličkú chvíľu. Neviem, čo ma to tak náhle popadlo. Ešte nikdy som nič také ku nikomu necítila. Mala som pocit, ako keby sa môj mozog totálne zbláznil a ovládala ma tá šialená sračka, ktorú všetci volajú puberta. Mala som pocit, ako keby moje vedomie, tá vecička, o ktorej som si dovtedy myslela, že je to to jediné normálne na mne, poletovalo niekde v dajakých skurvených ružových oblakoch. Bolo to také divné, až som mala chuť to všetko zakopať niekde hlboko pod zem, kde by to nikto nenašiel. Doteraz som všetky svoje emócie ukrývala v denníku, ktorý aspoň ako-tak pomáhal mojím divým záchvatom zúrivosti a agresie. Ale odkedy som denník stratila, každý deň, dokonca každý hodinu aj každú sekundu som čakala, že tá časovaná bomba hnevu, zúrivosti, nenávisti a agresie každú chvíľu vybuchne. A fakt, že sa mi chlapec so zelenými očami páči tak veľmi, že pri ňom strácam hlavu a myslím na úplne kurvoviny, ako nejaká jebnutá dvanástka, ktorá má za sebou už takých štyroch frajerov, život hlboko v piči a tvár zmachlenú jak kurva, mi moc nepomáhal...

Pevnejšie som v ruke zovrela krikľavo žlté držadlo a nenápadne som si rozkročila nohy o trochu viac, aby sa mi lepšie držala rovnováha. Aby som zase nespadla, pomyslela som si a uškrnula som sa. Vedela som, že by ma dokázal zachytiť, ale...

Moje myšlienky prerušil chlapec so zelenými očami, ktorý sa ku mne naklonil a svojím teplým dychom mi hrial líce aj ucho. Srdce sa mi rozbúchalo tak silno, že som si bola istá, že to počuje. Kývol niekde ku prednej časti autobusu a zašepkal: „Nechceš mi znovu spadnúť do náručia?"