July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

15.

Jiminova postava kráčala v pruhovanej košeli a džínsových šortkách po pobreží. Ružové vlasy mu viali. V rukách držal za šnúrky svoje topánky. Jungkook ho z diaľky sledoval, oči sa mu zúžili, keď sledoval ako sa k nemu takmer opatrne blíži Yoongi. Vymenili sa pár slov, Jimin pokrútil hlavou a sotva sa stretol s jeho pohľadom. Yoongi mu prešiel rukou po pleci a pokúsil si Jimina otočiť k sebe. Jimin ho odstrčil a zakričal niečo, čo znelo podobne ako 'Nedotýkaj sa ma!'. No Yoongi odpovedal, nedovolil mu, aby ho odstrčil a niečo mu tichým hlasom povedal, čo niečo muselo s Jiminom spraviť, pretože sa naňho konečne pozrel, než takmer placho prikývol.

Objali sa.

Jungkook ani nevedel, o čo ide, ale premýšľal, prečo on a Taehyung tiež nedokážu veci vyriešiť tak ľahko. Prečo sa nemohol s ostatnými porozprávať, najmä s ním. Prečo nechcel. Prečo, prečo, prečo...

Zdalo sa, že dokonca aj Namjoon s Jinom sa spolu rozprávali viac ako on v poslednej dobe s Taehyungom. Povzdychol si, zatvoril oči a rozhodol sa, že si po obede na piesku zdriemne. Prinajmenšom sa oddá slnku a neodíde najbližšie hodiny.

-

Jungkook sa prebudil na gauči, zistiac, že Taehyung je stočený po jeho boku. Nepamätal si, že by mu vôbec niekedy dovolil spraviť takú vec, no nemohol povedať, že nemiloval teplo, ktoré z jeho tela vyžarovalo a ako si pevne tisol vankúš k hrudi. Pred rokom takto objímal Jungkooka. No veci sa očividne zmenili, aj keď len v priebehu týždňa. Vždy, keď sa s ním Taehyung pokúsil rozprávať, vstúpil do toho buď Seokjin alebo Hoseok alebo on sám s dostatočnými výhovorkami na to, aby ho zanechal zmäteného s pekným zamračením na ešte krajšej tvári. Bol zmätený, ale zo dňa na deň vyzeral trochu rezignovanejšie a to s Jungkookom niečo spravilo. Bolelo ho, robiť to, čo robí; ak ste boli niekedy zamilovaný, pochopili by ste, ako veľmi bolí, odstrkovať od seba osobu, ktorú milujete a žiť bez nej. Jungkook sa bez Taehyunga cítil ako rozdelený na polovicu, hoci vedel, že to je len jeho srdce, ktoré mu pripomínalo, že je zlomené. Vedel, že Taehyung nepotrebuje, aby bol úplný na to, aby bol sám sebou. Vedel, že filmy vám môžu povedať, že musíte nájsť svoju druhú polovičku, ale bola to hlúposť. Vedel to, no bez Taehyunga sa cítil prázdny.

To, čo ho najviac bolelo, bolo pravdepodobne to, ako mu prišiel Taehyung, ktorý bol teraz hneď vedľa neho, vzdialený, akoby bol späť v Daegu a on v Busane.

Zdalo sa, že život mal zábavný spôsob, ako mu pripomenúť jeho pocity.

Jungkook sa na Taehyunga trochu pozeral, obdivoval jeho jemné črty a spôsob, akým mal pootvorené pery, keď stále v hlbokom spánku vydychoval. Premýšľal, čo si bude Namjoon myslieť, keď sa zobudí a zistí, že Taehyung je preč; pravdepodobne celú noc nahlas chrápal, no Jungkook pochyboval, že to bol skutočný dôvod, prečo Taehyung prišiel. Aj napriek tomu si nemyslel, že ho má starší tak veľmi rád, nie ako niekoho, kto slúži iba ako dekorácia, kto vás je pripravený vypočuť, je pripravený vás podržať, kto je pripravený tu byť vo vašom živote.

Jungkook z kuchyne započul nejaké prichádzajúce zvuky, než prišiel k stolu Seokjin s tanierom chlebíčkov a pohárom kávy. Vyzeral, že je pohľadom prilepený na mladšom, pretože sa naňho rýchlo prekvapene pozrel.

„Si hore – oh," pery mal skrútené do tvaru 'o', zatiaľ čo zízal na Taehyunga, ktorý sa k Jungkookovi túlil priamo na gauči.

„Áno... musel sa ku mne dostať, keď som spal," zašepkal, obávajúc sa, že ho zobudí a bude sa musieť hneď ráno zaoberať situáciou s Taehyungom.

„Chápem."

Jungkook sa pomaly postavil a snažil sa, aby nevydal žiaden zvuk, zatiaľ čo dával nabok prikrývku a prišiel smerom k staršiemu kamarátovi. Sadol si na stoličku, ktorá bola najbližšie k nemu, prešiel si rukou cez strapaté vlasy a zívol si. Z okna svietilo slnko a osvetľovalo vnútro chaty tak krásnym spôsobom, že bol Jungkook v pokušení nájsť svoje akrylové farby.

„Si ty a Nam v poriadku?" zrazu nazbieral odvahu spýtať sa a natiahol si ruky pred seba. Seokjin zahryzol do chlebíčka a potom mu odpovedal bez toho, aby sa stretol s jeho pohľadom.

„Áno, prečo by sme neboli?"

„Myslím tým, ako ste... viem, že o tom nikdy nehovoríš, ale vedeli chalani niekedy... um... veď vieš," koktal, jemne gestikulujúc rukami. Nechcel hovoriť priamo, pretože to nebola téma, na ktorú boli zvyknutí. A tiež si myslel, že ak by povedal slovo sex alebo to, či jebal s Namjoonom v jednej vete, pravdepodobne by mu omlátil tanier o hlavu.

Prekvapivo však nevyzeral, že by ho táto otázka trápila. Pery mal trochu zovreté, pohľadom sa stále zameriaval na jedlo, než si odhryzol ešte väčšie sústo. „Nie. Nemotali sme sa spolu."

„Oh."

Jin sebou trhol, pokrútil hlavou a všetko zahnal bokom. „Áno. Je to dlhý, nudný príbeh. Okrem toho, ako to ide s tým zoznamom?"

Jungkook sa zamračil, zamyslel sa, hoci už odpoveď na túto otázku poznal.

„Dobre, myslím? Hádam, že až na ten okamih na pláži, v druhý deň... celkom dobre som sa ho zbavil."

Teraz ľahšie videl, ako sa viac zaujímal o svoje hlúpe Telefonáty ako o to dať všetko medzi nimi do poriadku. Kedykoľvek sa pokúsil Jungkooka odtrhnúť od jeho kamarátov alebo ho pozval k rieke alebo niekam inam, Jungkook len zatvoril oči a predstavil si, ako Taehyung beží k telefónu a necháva ho tam stáť ako idiota. Opakovane si to predstavoval, zrýchlene, spomalene. Áno, pomohlo mu to v sebe vzbudiť hnev, ktorý potreboval, aby odolal Taehyungovým očiam.

„Mmm... dobre, len... uisti sa, že robíš správnu vec."

„Robím. Povedal som ti. Málo mi veríš," povedal, no váhavo a jeho kamarát sa naňho pochybne pozrel, to ho neprinútilo cítiť sa lepšie, ani hlas, ktorý započul zozadu.

„Čo robíš správne?" spýtal sa Taehyung ospalým hlasom, no odhodlane.

Jungkook by mal začať hovoriť potichu.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Už sa to začína rozbiehať 😏❤