Jungkook je zničený z toho, že každé leto sa Taehyungovi poddá. Takže tentokrát si vytvorí zoznam pravidiel, ktoré musí dodržiavať počas svojho pobytu v Omelas.
1 - Celý čas sa Taehyungovi vyhýbať.
2 - Vyhýbať sa byť s Taehyungom osamote (v prípade...
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
Taehyungovi chcelo srdce vyskočiť z hrude. Hral sa s prstami. Chcel odísť, no zároveň sa cítil dobre, konečne mohol všetko vypustiť von. Toto obrovské bremeno, ktoré nosil na chrbte, tú bolesť, tú vinu. Všetky tie škaredé veci, ktoré Jungkooka od neho odstrkovali. Napokon sa pousmial. Mohol len dúfať, že láska v Jungkookových očiach je silnejšia ako jeho bolesť.
„A bolo to v poriadku... myslím tým, že hyung nebol ku mne taký milý? On... nepáčilo sa mu, že som gay. A povedal, aby som odišiel do Omelasu, pretože som gay a robil tam gay veci a – myslím si, že by mi to mama dovolila. Povedala, že si potrebujem odpočinúť a zaslúžim si prestávku... ja by som aj išiel, Kookie," objasnil, cítil, že to potrebuje povedať, nemohol riskovať, že si Jungkook bude myslieť, že za nič nestojí, keď mu stál za všetko.
„Išiel som sa zblázniť. V tom dome, s ním, s jeho slovami – potreboval som ťa vidieť," pokračoval po odmlke. „A tiež chalanov, potreboval som Omelas, tak som sa vrátil, ale... ale nemohol som ti volať, to ma prinútilo, aby si mi chýbal ešte viac a tajil som to pred tebou a... ak by si to vedel, prišiel by si ma zachrániť. Viem, že by si bol vždy pre mňa hrdina a – a ja ťa za to milujem, ale nemohol som..." zhlboka sa nadýchol, cítil, ako mu horí hrdlo. Cítil na sebe Jungkookov pohľad, ktorý už nebol na hárku papiera, no ignoroval ho. „Nechcel som ťa so sebou stiahnuť do tejto bolesti... a potom bola tá nehoda, prisahám, Kookie, ja som to nebol. Spadol zo schodov, ja som ho nestrčil – ale mama mi neverila a on než omdlel, povedal, že to bola moja chyba..." Už plakal, slzy mu máčali líca a stekali mu po čeľusti.
Taehyung sa zhlboka nadýchol, oči mu horeli, keď si pozeral do lona. „Najhoršie na tom je, že keď spadol, cítil som ú-úľavu," zašepkal dosť nahlas na to, aby Jungkook počul v jeho hlase vzlyky. „Uľavilo sa mi, že môj brat spadol zo schodov, môj mučiteľ, možno, ak by som – ho zastavil....bol by – som monštrum, Kookie," plakal, teraz sa pozrel na mladšieho, ktorý svojimi krásnymi prstami maľoval. Nádherné veľké oči mal vlhké od sĺz a Taehyung sa za to nenávidel.
„Nenávidím sa. A teraz ma nenávidí aj ona, on ma musí nenávidieť a ty ma nenávidíš tiež – viem, že som povedal, že ma máš nenávidieť, ale nechcem to. Prosím, nerob to. Veríš mi, však? Musíš," žiadal zúfalo, chvel sa pod náporom vzlykov, než k nemu konečne prišiel Jungkook. Ľahol si vedľa neho a objal ho. Chránil ho.
Vždy tu bol, držal ho v bezpečí vo svojom teplom náručí.
„Nenenávidím ťa. Nič z toho nie je tvoja chyba, baby. Si úžasná, silná a dobrá osoba – verím ti, dobre?" zašepkal, jemne ho pobozkajúc na tvár a Taehyungovi išlo vybuchnúť srdce. „Aj tak si mal zavolať, kurva. Bol by som tu, prepáč, že som nebol, prepáč mi, že som ťa sklamal –"
Taehyung zavrtel hlavou a pevnejšie ho objal.
„Nehovor – to. Nesklamal si. To – len ja – som zmätený," povzdychol si.
No Jungkook musel mať rád chaos, musel milovať hurikány a búrky, pretože ho bozkával, tancoval s ním v daždi a neopustil ho. A nikdy neopustí. Nie keď Taehyung plače, nie po tom, čo mu povedal všetku svoju úzkosť a vinu, ktorú zadržiaval v sebe. Objímal ho, košeľu mal špinavú od farieb, no bolo mu to jedno.
Keď mu Jungkook ukázal papier, na ktorý maľoval, Taehyung na ňom videl, ako leží na posteli. Kresba bola maľovaná vo svetlých farbách, zelené oči a červené vlasy. Bolo to surrealistické a chaotické. Na krajoch papiera videl stopy po Jungkookových prstoch. Bolo to krásne a Taehyung si nemohol pomôcť, no rozplakal sa. Ruku mal na hrudi, pretože ten obrázok so žltým pozadím bol dokonalý. Možno bolo iba kvôli tomu, že to robil mladší, no i tak sa však naklonil a Jungkooka pobozkal. Bol to motýlí bozk, ktorý hovoril veľa.
„Ďakujem," zašepkal, hoci nehovoril len o kresbe. Jungkook to vedel, súdiac podľa toho, ako prikývol a znovu si ľahol na posteľ.
„Už im nedovolím, aby ti ublížili," sľúbil a intenzívne ho sledoval. A Taehyung premýšľal, že by mu mal povedať nie, že ho nemôže chrániť, že sa musí starať o seba, že je to jeho rodina, ktorá ho miluje.
No nepovedal. Miesto toho sa mu zatiaľ rozhodol veriť. Aspoň tu, v Omelase, kde sa cítil bezpečne, šťastne a zamilovane.
![July, I miss y [TaeKook; TR] ✔](https://img.wattpad.com/cover/213063131-64-k927437.jpg)