July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

53.

Taehyung sa rozplakal, slzy mu stekali z očí, len čo mu Jungkook stiahol nohavice. Zakryl si tvár rukami a zúfalo do nich plakal. Chcel, aby bolo všetko preč, chcel, aby všetko skončilo, tak, aby ho to tak veľmi nebolelo. Nevedel, že jeho brat mal naňho vplyv až do takejto miery... nenávidel sa tak veľmi ako nikdy predtým.

„Tae, baby. Kurva, prepáč mi to, išiel som na to príliš rýchlo? Myslel som si – Tae, oh bože." Mladší bol tu, blízko, no nie dosť blízko. Postavil sa a o krok ustúpil a v priebehu piatich sekúnd znovu.

Taehyung ho nemohol opraviť, smútok a zúfalstvo ho oberali o všetky slová. Nemohol sa ani nadýchnuť. Jungkookov hlas mu znel v ušiach, no jeho sladký tón bol príliš slabý na to, aby prekričal hlas, ktorý sa mu ozýval v hlave.

Jungkook, jeho sladký chlapec, si myslel, že spravil chybu, aj keď mal Taehyungov súhlas na všetko, čo robil. Všetko to bolo chaotické, bol zmätený a teraz bol aj Jungkook a nenávidel to, nenávidel.

„Tae, si v poriadku? Prosím, odpovedz... mám – mám niekoho zavolať?" spýtal sa potom rozochveným hlasom.

Jungkook začal panikáriť a ako ho mohol z toho Taehyung obviňovať? Robil zo seba hlupáka, plakal, zatiaľ čo Jungkook tam stál, bol smutný a bál sa oňho, pretože ho miloval. Bolo to tak, však? Aj keď mu to nepovedal, vedel to. Aj keď si to nezaslúžil a pravdepodobne ani nikdy nezaslúži.

Ruky si odtiahol z očí, stále sa chvel, pery mu opúšťali vzlyky a oči mu horeli nezastaviteľnými slzami. Líca mal vlhké a studené. Jungkook naňho hľadel s takou bolesťou v očiach, že to Taehyunga prinútilo odvrátiť zrak.

„P-prepáč.... nie... to nie je tebou, prepáč – stále... plačem," povzdychol si, sadnúc si na zem a utierajúc si slzy, ktoré stále neprestávali stekať.

„To je v poriadku, shh. Je to v poriadku, som tu," hovoril Jungkook a naozaj bol. Sadol si vedľa neho a ponúkol mu náruč. Taehyung ani jednu sekundu neváhal a pritúlil sa k nemu. Jungkook ho hladkal po chrbte a pobozkal ho do vlasov. Vôbec nič nehovoril, nechal ho len pár minút plakať.

A potom mu zrazu začal rozprávať o tom, ako na nich Hoseok spravil žartík s penou na holenie. Bolo to hlúpe a absurdné a rozosmialo ho to, bez ohľadu na to, že mu stále stekali slzy, aj keď sa ich snažil držať späť.

Bol vďačný za to, že Jungkook sa nepýtal, pretože vedel, že o tom nechce hovoriť. Len ho držal, upokojoval a pobozkal ho na pery, len čo vzhliadol.

Tento chlapec, tento prekrásny, úžasný chlapec... ako mal to šťastie ho získať?

„Naozaj ťa milujem," zašepkal mu Taehyung do pier, keď mu slzy uschli a slnko začalo zapadať.

Jungkook ho chytil za tvár a jemne mu po nej prešiel palcom. „Tiež ťa milujem."

Taehyung sa usmial, hlas jeho brata bol už len slabým zvukom v pozadí. Oprel si hlavu o Jungkookovu hruď a načúval rytmu jeho srdca. Bilo o niečo rýchlejšie ako obvykle, čo ho prinútilo sa trochu začervenať.

„Povedz mi niečo o sebe, stále hovoríš o ostatných, ale nie o sebe," ozval sa Taehyung, pozrúc sa na slnko, ktoré ich opúšťalo.

„Vieš o mne všetko," zasmial sa Jungkook, nad čím sa Taehyung zamračil.

„Nie všetko. Povedz mi niečo, čo neviem."

Jungkook si povzdychol, akoby nad tým naozaj veľmi uvažoval. Taehyung vedel, že počas tých mnohých rokoch vzájomného poznávania medzi sebou zdieľali už viac ako sto intímnych tajomstiev, no bol plne presvedčený, že musí byť niečo, čo nevie. Koniec koncov, každý má predsa tajomstvá.

Mladšieho pohľad po niekoľkých sekundách zosmutnel a zahľadel sa do stromov, ktoré ich obklopovali. Taeyhung sa chystal spýtať, čo sa deje, až kým sa k nemu mladší neotočil.

„Naozaj sa o teba bojím, Tae."

Taehyungovi sa chcelo plakať, robil to vždy, keď mu ľudia preukázali nejakú lásku. Nútilo ho to plakať, vidieť niekoho tak cenného pozerať sa naňho s takou nezaslúženou láskou. Jungkook bol niekto, kto sa oňho naozaj úprimne zaujímal.

„To som už vedel, podvodník. Ďalšie," povedal miesto toho a prehltol narastajúci knedlík v krku. Chcel sa úplne stratiť v Jungkookových tmavých očiach.

Mladší si povzdychol.

„Myslím to vážne... viem, že o tom nechceš hovoriť, ale nakoniec budeš, však? Alebo sa o tom aspoň s niekým porozprávaj," prosil. Taehyung váhal, či by ho mal znovu pobozkať alebo znovu spustiť slzy, no to odmietal. Už teraz pred Jungkookom plakal úž veľa krát na to, aby mu to stačilo na celý život.

Zhlboka sa nadýchol a hlavu si oprel o strom za nimi.

„Len sa bojím..." zašepkal viac smerom k obloke ako k Jungkookovi.

„Čoho?"

„Toho, že to zistíš a... odídeš," pokrčil plecami. Jungkook zastonal, akoby ho to vyvodilo z miery a posadil sa pred Taehyunga. Prinútil ho sa naňho pozrieť a rukami ho chytil za tvár.

„Koľkokrát ti musím povedať, že ma nikdy nič neprinúti opustiť ťa?" spýtal sa s vážnym výrazom v tvári, ktorý neobsahoval žiadne známky pobavenia. Hovoril zo srdca a nie sú to vždy tie najlepšie rozhovori, ktoré môžete viesť?

Taehyung odvrátil zrak.

„To hovoríš teraz, ale..."

„Naozaj ťa milujem," zopakoval slová, ktoré mu sám povedal len pred pár minútami. Pozrel sa naňho, z pohľadu mu sálala úprimnosť a chcel, aby ho držal Jungkook navždy. V jeho náručí sa cítil bezpečne. No stále tu bola neistota. Jungkook bol jeho opora, jeho chlapec a jeho láska. Nikdy ho nemal brať ako samozrejmosť.

„Ja viem," priznal, obloha, na ktorej zapadalo slnko, mala na svedomí, že ich pokožka mala farbu karamelu. Tie farby ho prinútili myslieť na maľovanie, na maliara, hrajúceho sa so štetcom a využívajúceho oblohu ako plátno. V spojení s týmto myslel na Jungkooka a usmial sa nad tým. „Namaľuj ma a poviem ti to," vyhŕkol, čo spôsobilo, že Jungkook stuhol a zmätene sa zamračil.

„Čo?"

„Namaľuj ma, ako si to robil predtým. Namaľuj ma a ja... ti poviem všetko, zatiaľ čo to budeš robiť," vysvetlil, keď tá myšlienka opúšťala jeho pery, dávala väčší zmysel. Takmer to videl v hlave; ako Jungkook robí to, čo mu ide najlepšie, jeho vášeň, ako ho maľuje vo svetle, v akom ho vidí iba on. Myslel si, že jediný spôsob, ako spolu môžu o tom hovoriť je s mladšieho pohľadom sústredeným na plátno. Alebo sa o tom aspoň pokúsi hovoriť. Koniec koncov, aj keď sa zrúti, tak bude mať majstrovské dielo, na ktoré sa potom bude dívať; bude to výsledok jeho srdcervúceho príbehu.

Jungkook sa ešte viac zamračil, no napokon súhlasil. Povedal mu, že ho aj napriek tomu chcel namaľovať už dlho a že mu chýba spôsob, akým sa štetec krúti po papieri, keď naň bude maľovať niečo, čo ho nadchne. Taehyung sa začervenal a povedal mu, že je hlúpy. Spoločne sa smiali, než konečne ruka v ruke opustili les.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Ahojky🥰❤

Naozaj milujem, ako krásne je v tomto príbehu opísané umenie, maľovanie 🥺 Akoby sama autorka mala pre to skrytú vášeň❤ A reálne je to spleť viet, ktoré sa mi páčia najviac 🥺
Snáď aj vy na konci tohto príbehu budete mať  nádherné dielo, na ktoré sa budete môcť pozerať 🥰❤

Ak niekto nesledujete môj instagram 🥺 Tak som tam písala, že do konca tejto storky chýba už iba (teraz) 9 kapitoliek 🥺❤

Luv y ❤🥰