July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

42.

„Nenáviď ma, nenáviď ma, nenáviď ma," vzlykal a Jungkook sa zamračil, zamotajúc prsty do jeho vlasov a nakloniac sa k nemu tak blízko, aby ho mohol chytiť za tvár. Taehyung zatvoril oči tak pevne, že sa Jungkook bál, že by si mohol ublížiť. Jemne ho pobozkal na čelo, sotva sa perami obtrel o jeho pokožku.

„Nikdy. Ja – nikdy. Bože, nikdy, počuješ ma? Nikdy," opakoval vystrašene, pretože sa zdalo, že Taehyung to myslí vážne a nedialo sa to vtedy, keď boli ľudia najviac zranení? Keď sa ich ochranné steny rozpadnú a dovolia niekomu, aby sledoval, ako sa rozpadajú na malé kúsky? Jungkookovi nikdy nenapadlo, že by takto Taehyunga videl. Bolo to absurdné a nezmyselné. Každý sa nakoniec zlomí a čím viac potlačuje svoje emócie, tým je to horšie, keď sa to stane. No Taehyung sa vždy zdal byť taký silný, nebojácny a statočný... nikdy si nemyslel, že tento deň príde.

Ak by toto mohlo trvať večnosť, pomyslel si Jungkook, ak by ho mohol držať v náručí, zbavovať ho bolesti, ktorá ho trápila bez akejkoľvek ujmy.

„Mal by si. Všetci by mali," zašepkal Taehyung, oči mal stále zatvorené, akoby sa snažil ujsť z reality.

„Shh, nie. O čom to rozprávať? Nie. Neviem, čo ti povedala, ale –"

Taehyung sa zachvel, než s rozochvenými perami povedal: „Nenávidí ma, Kookie. Nenávidí ma. Stále – stále niečo pokazím. Ty... ty ma tiež nenávidíš."

Jungkook chcel, aby sa aspoň na pár sekúnd zastavil na tomto momente čas; chcel, aby mu navždy stuhli ruky okolo Taehyunga, chcel cítiť tep jeho srdca. Teraz všetko čo chcel bolo, aby zažmurkal a uvedomil si, že to bola len hrozná nočná mora. Nebolo by to krásne, zobudiť sa a začať leto znovu? Nič by nedojebať a správať sa ako dospelý človek? Aby Taehyungovi neublížil?

Ale to by bolo proti pravidlám.

Takže miesto toho Jungkook pokrútil hlavou a prinútil Taehyunga, aby sa naňho pozrel. Chytil ho za bradu a zdvihol mu za ňu hlavu, hľadiac do jeho krásne tmavých očí. „Nenenávidím ťa. Milujem ťa."

Taehyung zažmurkal. Zamračil sa, zmätenosť mu ovládla tvár a smutným pohľadom naňho hľadel.

„Nie."

„Ale áno."

Taehyung sa zachvel a Jungkook bol na pár sekúnd zmätený, než si uvedomil, že sa ho snaží od seba odstrčiť. Snažil sa vstať a odstrčil mladšieho spôsobom, ktorý ho hlboko zranil. Nohy mal slabé rovnako ako zvyšok tela a sotva dokázal urobiť pár krokov, kým ho Jungkook znovu chytil.

„Tae."

Starší naňho zúrivo hľadel. Jungkook premýšľal, o čom premýšľa, o čo ide a prečo sa zdal byť tak istý svojimi vlastnými pocitmi, keď si bol celkom istý, že nikdy nebude môcť Kim Taehyunga nenávidieť, aj keď do toho vložil všetku svoju silu a odhodlanie.

„Nechaj ma! Ty – ty ne –"

„Taehyung, prestaň."

Nepočúval ho, tie zúfalé oči, akoby ani nepočuli jeho slová. Jungkook o krok k nemu pristúpil, no Taehyung o dva ustúpil a rozhadzoval pred sebou rukami, akoby sa ho chystal zabiť. Stále sa chvel, líca mal mokré od sĺz a oči sa mu pod mesačným svetlom leskli. Jungkook sa čudoval, ako to, že vždy skončili tu, uprostred lesa, kričiac na seba alebo sa bozkávajúc. Momentálne sa to zdalo byť úplne pravdivé.

„Nie! Jebem ťa!"

Jungkook sa neovládol. Znovu ho silnými rukami pevne chytil za plecia, sledujúc ho prenikavým pohľadom, zatiaľ čo on triasol hlavou.

„Taehyung. Kurva, prestaň!" prikázal mu zvýšeným hlasom, upozorniac ho. Taehyung sa naňho s veľkými, prekvapenými šteňacími očami pozrel. Spočiatku vyzeral byť zmätený, v šoku, stuhnutý na mieste, nedokážuc sa pod jeho dotykom pohnúť. No potom sa mu začala spodná pera chvieť, zatvoril oči a znovu sa rozplakal. Jungkook si povzdychol, pritiahol si ho k hrudi a pevne ho objal. Nikdy ho takto nevidel, ako malé vystrašené dieťa. Lámalo mu to srdce.

Bol si celkom istý, že Taehyung mu nepovie, čo sa deje v jeho rodine, nie v tomto stave. Takže ho iba držal a modlil sa, aby sa mu zdôveril a veci sa dali do poriadku.

Približne po ďalších desiatich minútach, keď mu Taehyung zúfalo vzlykal do pleca, sa konečne upokojil. Jungkook usúdil, že je príliš vyčerpaný na to, aby ďalej plakal. Koniec koncov bolo to okolo tridsať minút, odkedy ho tu našiel.

„Chceš sa vrátiť dovnútra?" spýtal sa ho šeptom, z nejakého dôvodu sa cítil zle hovoriť hlasnejšie. Nechcel ho vyľakať. Taehyung o krok ustúpil, aj keď ho Jungkook stále držal a rukou ho jemne hladil po tvári. Starší sa k tomu dotyku trochu naklonil ako mačka. Jungkook to považoval za neskutočne rozkošné.

„Nie... naozaj..." odpovedal, keď odvrátil zrak. Jungkook sa zamračil a spustil ruku k telu.

„Chceš... tu zostať?"

Starší pokrútil hlavou a povzdychol si spôsobom, ktorý zapríčinil, že si z čela odfúkol niekoľko pramienkov vlasov.

„Nie."

Jungkook prikývol, mysliac si, že chápe, čo sa deje. Taehyung asi o tom nechcel hovoriť a nechcel, aby ho v takomto stave videli aj ostatný. Nemusel už plakať, no ružové líčka a červený nos v kombinácií s jeho kryštálovo vyzerajúcimi očami prezrádzali veľa.

„Tak teda dobre, vrátime sa dovnútra a pôjdeme priamo do našej izby, kde sa môžeme objímať," navrhol miesto toho. Premýšľal, ako dosiahnuť, aby sa starší cítil lepšie.

Vyzeralo to, že vtedy sa Taehyungovi rozžiarila celá tvár. Oči mal žiarivejšie ako mesiac, keď sa naňho pozrel a na tvári sa mu objavil úsmev. „To by si urobil?"

Pre teba by som urobil čokoľvek.

„Áno, nie je to veľký problém. Poďme, než sa o nás budú všetci báť," pokrčil plecami a držal ho za ruku, pretože Taehyung vyzeral oveľa lepšie, keď sa ho dotýkal (nemalo to nič spoločné s motýlikmi poletujúcimi mu v lone).

„Dobre... poďme."

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Už by mohlo byť všetko len v poriadku, nie?🥺👉👈

Inak... ako sa máte?❤🥰 Prepáčte, že včera nebola kapitolka xd Mala som... zaujímavý deň, no xd Plus sa ešte musím naučiť 70 strán z jedného predmetu 🥺😭

Tá karanténa ma naozaj zabije skôr, ako sa o mne dozvie korona😭

Luv y ❤❤❤