Jungkook je zničený z toho, že každé leto sa Taehyungovi poddá. Takže tentokrát si vytvorí zoznam pravidiel, ktoré musí dodržiavať počas svojho pobytu v Omelas.
1 - Celý čas sa Taehyungovi vyhýbať.
2 - Vyhýbať sa byť s Taehyungom osamote (v prípade...
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
Mal vedieť, že ho Taehyung nájde. Mal vedieť, že by ho hľadal. Mal to vedieť, no prečo by sa zaujímal tak veľmi, že by ho sledoval? Už sa postaral o to, aby mu v srdci nezostala žiadna nádej, že by mu znovu prepadol. Ale, bohužiaľ, láska nezmizne vtedy, kedy chcete; vracia sa, hryzie vám vnútornosti a pripomína vám, že tam je.
Jungkook sotva vošiel do lesa, než k nemu dorazil Taehyung, popadol ho za zápästie a otočil ho k sebe. Bol bosý, pohľad mal zúfalý a naštvaný, pod mesačným svitom doslova žiaril. Vlasy mal strapaté, no stále vyzerali úžasne ako obvykle.
Jungkook ho sledoval, spôsob akým naňho Taehyung žmurkal a ako si hrýzol spodnú peru bez toho, aby si to uvedomoval, ignorujúc, aký vplyv to malo na mladšieho. Sledoval jeho krásu a prehltol povzdych; kedykoľvek sa naňho pozrel, vedel, že je úplne odzbrojený. Keď sa naklonil bližšie, cítil jeho parfum. Týčil sa nad ním a prekročil jeho osobnú zónu bez toho, aby niečo povedal. Jungkook si ani neuvedomil, ako sa to stalo, no onedlho sa opieral chrbtom o strom so staršieho rukami po bokoch hlavy.
„Nechaj ma," povedal slabo napätým a núteným hlasom, keď jediné, čo chcel, bolo kričať. Taehyungov hnev sa zdal byť tou odpoveďou ešte väčší. Hlavu mal sklonenú, než ju zdvihol a zabodol doňho svoj pohľad. Jeho oči mu toho naznačovali dosť a zároveň nič; spôsobovalo to, že sa Jungkook začal chvieť.
„Nie. Ja – jebem na to. Čokoľvek to je. Nedovolím, aby si mi toto robil aj naďalej; vlastne nám."
„Nám? Nie je žiadne my," odfrkol si, pozbierajúc všetok svoj vlastný hnev a jed, ktorý sa mu hromadil vnútri a vložil ich do všetkých svojich slov. Taehyungovi sa rozšírili oči a prebleskla mu v nich iskra bolesti. Jungkook sa musel zahryznúť do jazyka, aby ich všetky nevzal späť. Nebol z Taehyungovej bolesti nadšený, nikdy by mu nedokázal ublížiť, na to ho až príliš miloval. To mu však stále nedávalo právu ublížiť jemu. Musel sa za seba postaviť, musel mu dokázať, že stojí za to, potre –
„Á-áno, je," povedal Taehyung po niekoľkých sekundách ticha a sklonil zrak k zemi, akoby hľadal nejaké náznaky nádeje. Tentokrát znel menej presvedčivo, jeho odhodlanie pomaly mizlo. To dodávalo Jungkookovi skrútená pocit pýchy, pretože mal naňho taký účinok, ako chcel, aj napriek tomu, že keď prišlo na staršieho, cítil sa tak bezmocný.
„Kde?" spýtal sa, snažiac sa znieť sarkasticky. Znelo to však ako skutočná otázka a Taehyung sa jej okamžite chopil, pohľadom vyhľadajúc ten jeho. Prikývol, raz, dvakrát, nespúšťal z neho pohľad. Jungkook sa viac pritisol k stromu za sebou, snažiac sa zjednotiť s tmavou kôrou a uniknúť tak tomuto Taehyungovi. Nebol to ten mladý chalan, ktorý ho v noci držal za ruku, objímal ho a zabával sa s ním v mori, až kým ich vlny neprinútili vyjsť von. Nebol to ten, do ktorého sa zamiloval, ten odvážny, silný, vtipný a krásny Taehyung, ktorý zo všetkých jeho kamarátov žiaril najviac.
Tento Taehyung nebol ani zďaleka taký dokonalý; bol človek a zraniteľný a ten, o ktorom si myslel, že mu venoval iba letmé hanblivé pohľady, keď neskoro v noci ležali na mokrom piesku, hľadeli na hviezdy a zdieľali nedbalé bozky. Taehyung, ktorý by mu povedal, že sa bojí, že mu ho odnesú vlny a zabudne, ten, ktorý by mu šepkal do ucha sladké slová a pevne si oprel hlavu o jeho hruď, tenké ruky by mu ovinul okolo pása tak, že by Jungkook mlčky premýšľal, či si Taehyung myslí, že naozaj zmizne.
Toto nebol Taehyung, na ktorého bol zvyknutý, nebol ten, ktorého bezpodmienečne miloval, ale ten, ktorý mu miesto toho dal nádej. Jedna jeho veľká časť si želala, aby túto jeho stránku videl častejšie, pretože bola taká zraniteľná a trochu znepokojivým spôsobom mu dávala nutkanie ho objať a sľúbiť mu, že ho nikdy neopustí.
„Iba ty a ja, Kookie. Vieš to," povedal Taehyung váhavo neistým hlasom. „Prečo – prečo si zabudol?"
Jungkook pritisol dlane ku kôre za sebou, zdržiavajúc sa toho, aby ich zamotal do Taehyungových nádherných vlasov a dotkol sa nimi jeho ešte krajších lícnych kostí.
„Ty... nikdy..." zašepkal, odmlčal sa, zakoktal, mal pocit, akoby zlyhal. Mal by mu konečne niečo povedať? Mal by sa tomu konečne postaviť? Už nevedel, čo je zlé a čo je pravda, no nenávidel, že toto všetko, čo robil, spôsobovalo, že Taehyung sa stával takým zraniteľným a krehkým. Možno by na to mal byť hrdým, no nebol; ani trochu.
„Ublížil som ti, baby?" z ničoho nič sa spýtal Taehyung a nejakým spôsobom sa zdal byť bližšie ako predtým. Znel prekvapene a dokonca troch vystrašene, oči mal rozšírené a vyzeral, že sa chveje. Ruky sa mu na Jungkookových bokoch rozochveli. Viditeľne prehltol, zatiaľ čo mesiac sa na nich mlčky pozeral. Neozývali sa okolo nich žiadne zvuky, noc bola tichá a osamelá. Jungkook sa však osamelo necítil, nie s Taehyungovým teplom, aj keď sa čiastočne zdalo byť ďaleko.
Prikývol, to gesto bolo plaché. Áno, ublížil si mi, Tae. Tak veľmi.
Chcela by som sa vás na niečo spýtať. Ide o to prekvapenie. Neobsahuje totižto smut a ja som si tým tak trochu neistá (je to úplne top, aj bez neho, ale chápete). Nie každý je schopný čítať príbeh bez toho, aby obsahoval nejaký sexuálny akt. Viem, že aj tu väčšina z vás číta tento príbeh len preto, že čaká, kedy sa hlavné postavy na seba vrhnú a navzájom sa pojebú.
Preto som sa vás chcela spýtať, akú úlohu u vás zohráva v príbehu smut?
Je podľa vás nutný? Dôležitý?
Čítate príbehy bez smutov?
Snáď sa aspoň niekto z vás k tomu vyjadrí, pretože mám ohľadom toho menšie obavy :(
![July, I miss y [TaeKook; TR] ✔](https://img.wattpad.com/cover/213063131-64-k927437.jpg)