July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

20.

Taehyung bol rád, že sa môže stále spoľahnúť na svojho najlepšieho kamaráta, aj keď bol do Yoongiho tak zamilovaný, že by ho naozaj neprekvapilo, ak by mu to povedal.

Prehltol a zahanbene odvrátil zrak, pretože si nebol istý, ako na túto otázku sformulovať odpoveď. Mal by vedieť, čo sa deje, ale nevedel a to bol najväčší problém.

„Ja – ja neviem, hyung. Myslím... myslím si, že už ma pri sebe nechce."

Aj napriek ich vzdialenosti cítil Yoongiho zmätenie.

„Len tak zrazu? Je to už takmer mesiac, čo sme tu..." začal, jeho slová naberali podtón posudzovania. Znel trochu naštvane, aj keď to bol skôr tón, ktorý patril otcovi, ktorý trestá svojho syna. „Naozaj chceš prísť o celé leto s ním? Byť nešťastný? Nevidieť ho –"

„Až do budúceho leta. Ja viem," prerušil ho, hlas mal zbavený všetkých emócií.

„Tak?"

Taehyung zatvoril oči, cítil, ako mu mihalnice dráždia jemnú pokožku pod nimi. Cítil, ako má viečka stále ťažšie a ťažšie, aj keď vedel, že má od spánku ďaleko. Vedel, že si slzy derú cestu noc z jeho očí, no ignoroval to. Vedel, že si ten pocit nepamätá dosť na to, aby ho viac spoznal. Trochu racionality, ktorá sa stále pevne držala niektorých jeho náhodných častí mozgu, vedela, že nie je nič zdravé na tom, ako v poslednej dobe vidí svoj život. No potom, od chvíle, kedy sa rozhodol držať si od Jungkooka odstup, jeho hlavného zdroju šťastia, v jeho živote už zdravie nevidel.

Vedel, že Yoongi stále čaká na odpoveď, takže sa zhlboka nadýchol, zatvoril na pár sekúnd oči a snažil sa zhromaždiť dostatok myšlienok na to, aby vytvoril súvislú vetu.

„Počul som ho sa o niečom s Jinom rozprávať – pred niekoľkými týždňami," začal, aj keď si nebol istý, kam tým smeruje; počul o nejakom zozname a celú časť s 'vyhýbaním sa mu', akoby to bol plán, ktorý sa ho očividne celý týkal (musel, nie? On bol ten, komu sa vyhýbal, on bol to, o čom Jin povedal, aby robil 'správnu vec'. Ako by to však mohlo byť správne, keď sa cítil tak zle?).

To ho prinútilo cítiť sa oproti všetkým taký maličký, neistý a skurvene zraniteľným. A spôsob, akým zmenili tému, keď sa ich spýtal, o čom hovorila, ho prinútilo premýšľať, či všetko, čo počul, bol celý čas sen... mal viac otázok ako predtým. Zavrtel hlavou a Yoongi sa naňho mlčky pozeral. „Neviem, správa sa, že je všetko v poriadku, ale ani sa na mňa nepozrie a – veľmi mi chýba."

Nenávidel, ako to znelo. Tak zúfalo a potrebne, trápne. Bože, nikdy si neuvedomil, ako veľmi Jungkooka potrebuje, kým ho nestratil. No, to je tak trochu klamstvo. Vždy vedel, že ho potrebuje, miloval ho viac ako kohokoľvek na celom tomto skurvenom svete, ktorý väčšinu času dával nulový zmysel vzhľadom na to, k nemu bol vždy neférový.

Ale predstava nemať Jungkooka ani počas leta, počas tých troch mesiacov s ním, bol skutočne šťastný... táto predstava mu nikdy nenapadla. Ani keď mal svoje najtemnejšie chvíle, kedy sa sám uplakal k spánku, pretože bol tak osamelý. Pretože chcel, aby ho niekto držal, keď bol na ceste do mesta, kedy držal telefón a chystal sa vytočiť Jungkookovo číslo, no skôr, ako to spravil, si uvedomil, ako úboho sa správa.

„Ale, Tae, je priamo tu. Môžeš ísť za ním hneď teraz a napraviť to," povedal Yoongi, čo dávalo zmysel, naozaj. Bolo to to, čo mu Jimin hovoril znovu a znovu. Nebolo to však také jednoduché, život nikdy nebol taký jednoduchý.

„Tu? Čo znamená tu? Ja – ja neviem, ako..." zavrtel hlavou, sadol si na postel a z ničoho nič mal pocit, akoby sa mu do pľúc nedostával dostatok vzduchu, akoby ho dusila samotná miestnosť, akoby sa zatvárali steny a hrozilo mu, že ho zabijú. Yoongi sa k nemu posadil a upokojujúco mu položil na plece ruku.

„Dobre, upokoj sa. Pozri, je tu nejaký dôvod, prečo by sa na teba naštval? Je naštvaný od prvého dňa, však?" spýtal sa tichým hlasom a tónom, ktorý ho nikdy nepočul použiť a na chvíľu premýšľal, či si tento tón náhodou neskrýval pre Jimina. Dúfal, že áno, pretože si jeho najlepší kamarát zaslúžil len dobrých chalanov s nežným hlasom, ktorý ukazujú najavo len pred ním.

„Áno... neobjal ma ako obvykle," zašepkal vystrašene. Chcel sa a v očiach sa mu hromadilo čoraz viac sĺz. Boli to slzy, nie? Museli. Inak by mal navštíviť lekára, pretože to od pálenia očí nemalo ďaleko.

„Dobre... takže sa niečo muselo stať počas zvyšku roka," pokračoval pokojne Yoongi upokojujúcim hlasom, ktorý to Taehyungovi trochu uľahčil a rukou mu prechádzal po chrbte. „Zabudol si na jeho narodeniny?" spýtal sa, čo Taehyunga naozaj naštvalo, pretože naozaj, ako by mohol zabudnúť na jediný deň, kedy môže s Jungkookom hovoriť aj mimo Omelasu?

„Samozrejme, že nie! Nič sa nestalo. Nerozumiem tomu. Sotva sme sa rozprávali," povedal, schovajúc si tvár do dlaní, pocítiac na dlaniach niečo mokré. Kurva, plakal. Doslova plakal a Yoongi bol priamo tu, pozeral sa naňho a chystal sa spatriť aj jeho slzy slabosti, ktoré mu padali z očí, tie škaredé mokré veci, ktoré skrýval, aby ich nikto nevyužil. Kurva, nemalo sa to stať, nie, nie, nie. Dýchal ťažšie a bolela ho hruď, chcel kričať alebo niečo zlomiť, nemal ten panický záchvat tak dlho a prakticky cítil, ako mu tá spomienka zamotáva jazyk. Blížila sa k nemu ako strašidelný duch, ktorý ho prenasleduje.

„Naozaj? Prečo?" spýtal sa Yoongi jemným hlasom plným zmätenia.

„Nemohol som – nemohol som s ním hovoriť," odpovedal tlmeným hlasom. Nedokázal to spracovať, nechcel, aby tomu Yoongi nerozumel. Nikdy tomu nerozumel.

Yoongi však len hmkol, zašepkal 'je to v poriadku' a povedal mu 'dýchaj', ale Taehyung vedel, že to nie je v poriadku a dýchanie nebolo také ľahké, ak si skrýval pred Yoongiho zrakom tvár.

Taehyung neočakával, že by mu niekto skutočne porozumel; čo by ho zbavilo bolesti, ktorú mu Jungkook spôsobil. Bolelo byť od neho tak ďaleko, nemôcť sa ho dotknúť, ani ho poriadne vidieť, pobozkať ho na sladké pery, objať ho alebo jednoducho pri ňom iba byť. Každý deň ho sledoval, ako sa usmieva, smeje a rastie a.... ich spoločne strávené leto bolo tu. Všetko, na čo čakal. Všetko, vďaka čomu tu ešte bol, všetko ostatné vďaka tomu... dávalo zmysel a stálo za to.

Ale teraz nemal ani to. Aj keď vedel, že si to nikdy nezaslúžil, stále to bolelo.

Taehyung napokon zaspal v Yoongiho objatí. Yoongi sa napokon prejavil, ako stvorenie hodné byť vankúšom, hral sa mu s vlasmi, čo utíšilo jeho vzlyky, až kým úplne nezmizli.

V tú noc znovu sníval o Jungkookovi, o lese a o hviezdach, kde nebolo nič, než len oni dvaja.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Chce sa mi plakať aj za Taeho 🥺❤

Príde mi to ani týždeň, kedy som prekladala tú časť, kedy mali vo Fall Asleep filmový večer a teraz máme za sebou už 20. kapitolku nového príbehu?🥺❤ Ako rýchlo to uteká...

Keď už sme sa tak rozbehli (aj príbeh xd), aké sú zatiaľ vaše názory, pocity?🥰❤