Jungkook je zničený z toho, že každé leto sa Taehyungovi poddá. Takže tentokrát si vytvorí zoznam pravidiel, ktoré musí dodržiavať počas svojho pobytu v Omelas.
1 - Celý čas sa Taehyungovi vyhýbať.
2 - Vyhýbať sa byť s Taehyungom osamote (v prípade...
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
Jimin sa celé tie roky, čo poznal Min Yoongiho zdokonaľoval v umení; umení túžby. Chcel bozky, objatia a slová, ktoré by mu šepkal do ucha. Chcel to.
No mohol to chcieť celou svojou bytosťou, mohol si to prijať a snívať o tom, dúfať... no to bolo všetko, čo kedy robil. Vedel to už nejakú chvíľu. Yoongi bol tak trochu jeho slabina, ale to bolo všetko. Aj keď jeho láska k nemu nepoznala hranice, aj keď nemala žiadne limity,
Jimin sledoval profil jeho tváre, zatiaľ čo pozeral s Hoseokom televíziu. Sledoval línie jeho čeľusti a jemné krivky pier, spôsob, akým žmurkal, ako sa mu na tvári objavil malý úsmev, kedykoľvek sa trochu pobavil. Vedel, že si toho Hoseok všimol, no bolo mu to jedno, pretože jeho kamarát naňho žmurkol, než vstal a odišiel.
Povzdychol si, čiastočne od úľavy a čiastočne od strachu, pretože ešte chvíľu sledoval Yoongiho, než pohľadom spadol do lona a srdce sa mu rozbúchalo túžbou. Bolelo to. Tá nekonečná neopätovaná láska, vďaka ktorej sa cítil taký prázdny a zároveň plný, tá, ktoré sa počas liet stráveným s ním stále prehlbovala, až kým nezašla do toho bodu, kedy nemohol kontrolovať svoju myseľ a neustále utekal myšlienkami k svojmu hyungovi. Snažil sa od Yoongiho držať ďalej, no nikdy to nefungovalo, pretože ho potreboval. Potreboval jeho smiech a úsmev, oči, ruky a hlas, pretože inak jeho život stratí všetku farbu a zmení sa na škaredú šedú.
Ale byť v Yoongiho blízkosti s týmito emóciami, ktoré z neho priam sršali, bolo neovládateľné. Oh bože, chcel ho.
„Si v poriadku, Minnie?" z ničoho nič sa spýtal Yoongi bez toho, aby mu ušetril pohľad. Premýšľal, či si vôbec všimol jeho zmenu správania, keď počas dvadsiatich minút vôbec neodtrhol zrak od televízie. Taktiež túto prezývku používal už zriedka. Poznal staršieho od svojich pätnástich. Bol doňho zamilované posledné štyri roky a Yoongi ho nenazval 'Minnie' od jeho posledných narodenín. Bolo to čudné.
„Som," zaklamal.
„Dobre," prikývol.
Jimin si povzdychol, nohy sa mu pohli samé od seba a vstal z gauča. Bolela ho hruď. Tá bolesť mu bola až príliš známa na to, aby ju dlhšie ignoroval. Pozrel sa na Yoongiho, ktorý mu venoval zmätený pohľad a vypol telku. Konečne otvoril ústa a prehovoril: „Naozaj si si to neuvedomil?"
Nebol si istý, prečo mu to hovorí. Koniec koncov, boli to štyri roky. Toto leto sa nijako nelíšilo od predchádzajúcich. Ale každý rok, ktorý prešiel, bol bolestivejší ako ten prechádzajúci, každý deň, kedy ho Yoongi odmietal, bol stále bolestivejším úderom do srdca. Aj keď si nemyslel, že ho Yoongi bude niekedy mať rád tak, ako on jeho, nemohol ďalej čakať, dúfať a plytvať svojim životom bolesťou , zatiaľ čo ho sledoval z diaľky a predstieral, že jeho srdce neplače vždy, keď zistí, že sa stýka s niekým neznámym.
Tak to je, pomyslel si. Môže ma len nenávidieť, to je všetko.
Yoongi sa zamračil, jeho zmätenosť bola čoraz väčšia a v ruke pevnejšie zovrel ovládač. „Čo?"
Jimin so oblizol pery a otočil sa úplne smerom k Yoongimu.
„Už som unavený z čakanie... už to budú roky a bez ohľadu na to, čo urobím, ty si jednoducho nevšímaš –" nemohol ani dohovoril, pretože Yoongi mal oči ako dva taniere. Slová mu uviazli v krku a on stuhol.
„Nie ty – nie, v žiadnom prípade – nie, kurva. Minie, nie. Prestaň. To ja, toto som mal spraviť ja. Pre mňa je to dlhšie," povedal, no Jimin pri zmienke tej prezývky sotva myslel na niečo logické. Z jeho pier znela tak dobre, chcel si ju z jeho úst prevziať a zapečatiť ju vo svojich ušiach, aby ju mohol počuť znovu a znovu.
No nemohol. Vedel, že Yoongi je zmätený a celé Jiminovo priznanie zle pochopil. Odfrkol si, smutne, no nepozrel sa mu ani do očí. „Nevieš, o čom hovorím. Nechaj ma dohovoriť."
Yoongi bol však neústupný. Hlas mal odhodlaný a ruky sebavedomé, keď sa k nemu naklonil.
„Nie. Viem presne, o čom to hovoríš a kurva, Hoseok mal pravdu. Som taký idiot."
Teraz bol Jimin ten, čo bol zmätený.
„Hoseok? Čo?"
Yoongi sa zhlboka nadýchol a pripravoval sa na vojnu so svojimi pocitmi. Zahryzol si do pery a spôsob, akým si pozerali do očí bol takmer romantický. Nevyzeralo to, že by niečo hľadali. V skutočnosti to bolo presne naopak; Yoongi naňho hľadel, akoby práve našiel odpoveď na najťažšiu rovnicu, ktorá ho kedy trápila.
Bolo ticho. Nepríjemné. Jimin sa ani neodvážil pohnúť a čakal, až to Yoongi spracuje a pochopí jeho slová, aby odhalil záhadu, ktorá ho dráždila na jazyku.
„Vedel si, že keď som mal trinásť, chodili sme do tej istej triedy?" spýtal sa zrazu a zvedavo naklonil hlavu ako dieťa. Jimin sa pozrel jeho smerom, akoby šakal, až naňho niekto vyskočí s veľkou kamerou a povie mu 'bol to žart!'. Aj keď nerozumel takémuto druhu vtipu, bolo by to logickejšie ako Yoongi teraz, keď hovoril veci, ktoré ho miatli ešte viac.
![July, I miss y [TaeKook; TR] ✔](https://img.wattpad.com/cover/213063131-64-k927437.jpg)