July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

27.

O štyri hodiny neskôr išli spať, boli príliš unavení na to, aby pokračovali v tradícií táboráka. Po vypočutí niekoľkých Hoseokových rozprávok, smiatí sa Seokjinovým trápnym poznámkam a Namjoonovým hrozným vtipom, ktoré čítal z telefónu (polovica z nich naňho vyjavene pozerala, keď ho vytiahol z vrecka, no sľúbil, že im ho požičia na hranie videohier), sa rozhodli noc ukončiť. Yoongi tentokrát neplakal, ani keď Jimin skončil jeden zo svojich emocionálnych prejavov. Každý z nich sa navzájom pochválili a obdarovali milým úsmevom, ktorý ich prinútil zdieľať jedno spotené objatie, než sa pobrali do svojich stanov.

Jungkook mal z toho strach. Niekoľko minút ešte zostal vonku, rozprával sa so Seokjinom, zatiaľ čo si umývali zuby a pľuli na zem, tvrdiac, že je to pravdepodobne dobré pre Zem (vedeli, že to tak nie je) a čakal do poslednej minúty, kým sa nebude musieť vrátiť do stanu s Taehyungom. Vedel, že tam starší už je, pravdepodobne čaká a nespí tak, ako si želal. Jin sa naňho povzbudivo usmial, než sa vrátil do svojho spoločného stanu s Namjoonom, na čo sa ešte otočil, pretože vedel, že jeho kamarát sa bál usporiadania stanov takmer rovnako ako on.

Keď vošiel dnu, bol ticho. Vyzul si topánky a vkĺzol dnu. Zatlačil zips stanu až úplne hore a uistil sa, že je zatvorený, než sa otočil k vankúšu. Bol tam Taehyung, mal zatvorené oči, no Jungkook vedel, že nespí. Bolo až desivé, ako veľmi Taehyunga poznal, ako mohol povedať, kedy nespí aj napriek všetkým tým znameniam, ktoré mu hovorili, že spí. Dúfal, že to tak bude, dúfal, že sa môže iba otočiť a predstierať, že nie je k Taehyungovi tak blízko. No vedel, že nič nie je tak ľahké. Ľahol si od staršieho čo najďalej bez toho, aby vyzeral podozrivo, keď vtom započul šepot:

„Jungkook?"

Vedel, že predstierať, že už spí, by bolo dosť zbytočné a tak len popod nos hmkol, oči mal stále otvorené a zízal pred seba.

„Ja –"

„Mali by sme ísť spať," prerušil ho, než mal možnosť niečo povedať, než mohol povedať niečo, čo by ho prinútilo reagovať a pravdepodobne povedať veci, ktoré by ľutoval. Nemohol s ním viesť rozhovor, jednoducho nemohol.

„Ale musím ti niečo povedať," oponoval Taehyung, hoci jeho hlas nebol dosť hlasný na to, aby ho odpudil.

Jungkook si povzdychol, než sa k nemu otočil. Bola to veľká chyba, vedel, že Taehyunga pozná a nesklapne, kým sa aspoň na pár sekúnd nevzdá. Zasmial sa, hoci v hlase nemal žiadne emócie. „Čo je?"

Taehyung sa pozeral priamo naňho, prenikavým pohľadom ho sledoval spôsobom, ktorý prinútil mladšieho predstierať, že necíti nič iné; malé motýliky pod kožou, ktoré mu tancovali cez chrbát až k bruchu, štekliac ho na ňom. Bolo to nepríjemné, no bez ohľadu na to sa cítil dobre.

Starší sa zhlboka nadýchol, pohodlnejšie sa oprel o vankúš a potom konečne otvoril ústa. To, čo povedal, nebolo to, čo Jungkook očakával.

„Vieš, čo chcel? Chcem Jinovi ukradnúť kľúče a byť v tom aute s tebou. A len... ísť. Kamkoľvek. S tebou, len – len ísť. To chcem. Nebola by to zábava?" spýtal sa Taehyung s jemným úsmevom na tvári, ktorý zahŕňal radosť, ktorú z toho nápadu mal. Stále znel nervózne, akoby stratil myšlienkovú niť a každú sekundu nechal svoj úsudok potulovať sa na nebezpečnom území.

„Taehyung..."

Druhý chlapec sa nad tým zamračil a sledoval úmyselnú vzdialenosť medzi ich telami miesto toho, aby sa stretol s Jungkookovým smutným pohľadom.

„Si tak ďaleko. Prečo si tak ďaleko?" spýtal sa, prisunúc sa bližšie, keď Jungkook povedal:

„Som priamo tu."

Odpovedal.

„Nie. Nie si. Utekáš odo mňa od prvého dňa a ja – ja neviem, čo mám robiť," zašepkal, naklonil sa bližšie a schoval si tvár do Jungkookovho krku. Svoj studený nos si pritisol k jeho jemnej pokožke, čo vyslalo Jungkookovu do chrbtice chvenie. Mladší stuhol na mieste, nebol schopný pohnúť rukami, jedna mu pod Taehyungovou váhou tŕpla. Bol s týmto oboznámený. Po tom všetkom bol Taehyung veľmi prítulný, no nezdieľali spolu tento intímny vzťah necelý rok. Desilo ho to. Bolo to hrozné, naozaj. „Čo by som mal robiť? Nemyslím si, že vieš, aký si pre mňa dôležitý. Istým spôsobom – mu veľmi ubližuješ."

Dôležitý? Jungkook sa ho zrazu chcel spýtať. Ako môžem byť dôležitý, keď ti nestojím ani za skurvený hovor, pár správ alebo za videohovor na Skype? Ako môžem byť v tvojom živote dôležitý alebo podstatný, keď môžeš očividne žiť bez toho, aby si o mne celý rok počul, zatiaľ čo ja takmer zomieram len z tvojho úsmevu? Šaliem bez teba, všade kreslím tvoju tvár ako blázon, akoby som ťa mohol mať len skrz kresby a prinútiť ťa, aby si bol so mnou tak, ako chcem, ako to potrebujem.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Táto kapitolka je preto, že vás mám všetkých veľmi rada 🙈❤ A taekook spolu konečne prehovorili!😍😍