July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

54.

Urobili to ešte v tú noc. Len čo sa vrátili na chatu, ich kamaráti sa na nich pozerali s hlúpymi a pohoršenými pohľadmi. Prevracali nad nimi očami a Taehyung bol trochu prekvapený, keď uvidel, ako sa Jin obrátil na Jungkooka a ticho mu niečo povedal. Mladší nad tým pokrčil plecami a sotva mu venoval nejakú pozornosť. Zamračil sa a premýšľal, o čo tu ide. Keď sa starší vrátil na gauč, Namjoon skĺzol rukou po Jinovom chrbte, nad čím sa starší uvoľnil a posmutnel.

Taehyung si sľúbil, že sa na to neskôr Jungkooka spýta. Len čo dokončia to, čo mali.

Potom išli do izby a za sebou zamkli dvere.

„Ja hovorím, ty maľuješ. Nič viac."

Jungkook si povzdychol.

„Nemôžem niečo povedať?"

„Vôbec nič."

Jungkook zaváhal, no aj napriek tomu prikývol, pričom prijal všetko, čo mu Taehyung mohol dať. Nemal plátno, no stále mu zostali nejaké veľké papiere a plastový stojan, ktorý pred niekoľkými nocami použil na hranie spoločenskej hry. Taehyung si ľahol na postel, telo mal uvoľnené, no myseľ v totálnom chaose. Jungkook mu povedal, aby sa upokojil, že to bude v poriadku, že bude hrať podľa pravidiel. Taehyung prikývol, raz, dvakrát, áno, bude to v poriadku, hovoril si. Pritisol si k hrudi vankúš, Jungkook sa pobavene uškrnul, než začal v batohu hľadať štetec. Vytiahol odtiaľ aj nejaké farby, nebolo ich veľa, no stačili. Niekoľko malých fľaštičiek v rôznych farbách; svetloružová, neónová zelená, tmavočervená.

Taehyung prehltol, nedokázal sa ani pohnúť, bol tam prišpendlený pod Jungkookovým intenzívnym pohľadom. Mladší si sadol za stonaj a naniesol si trochu farby na ruku. Taehyung sa zamračil, bolo to čudné, no potom sa Jungkook znovu usmial a pokrútil hlavou, na čo mu do očí spadlo niekoľko tmavých pramienkov vlasov. O chvíľu neskôr ukázal smerom k nemu, znovu sa stretol s jeho pohľadom a dal mu chvíľu. Ticho povedal 'si na rade'.

Starší prikývol, zostal v posteli a snažil sa príliš nehýbať; nechcel Jungkookovi spôsobiť problémy s maľovaním.

„Ja –" Nevedel, kde začať, čo povedať a ako to povedať. No Jungkook maľoval, zatiaľ čo sa naňho sem tam ukradomky pozrel. Maľoval, bol zaujatý papierom pred sebou. Taehyung sa sám pre seba pousmial. Dokáže to. Ak je tu tento krásny chlapec, ak ho práve teraz maľuje a žiada ho tým, aby mu veril... ak môže spraviť čokoľvek, aby si ho zaslúžil, tak mu venuje každý moment svojho života. Dýchaj pokojne, Taehyung. „Vieš o mojom chorom hyungovi... on – je na invalidnom vozíku, pamätáš? A... a ja sa oňho s mamou starám. Odkedy otec... odišiel," sklonil zrak, srdce mu bilo ako o život. Bolo to ťažké.

„Nevadilo mi – starať sa oňho. Naozaj. Je to môj brat a – je to niečo, čo bratia robia..." poslednú časť zamrmlal, pretože naozaj, kto hovoril, čo majú bratia robiť? Kto stanovil pravidlá, ako sa správať k svojej rodine? Ten, kto to mal na starosti, Taehyunga istotne nenávidel. „A mama bola zaneprázdnená. Pracovala, aby mohla hyungovi zaplatiť účty z nemocnice a za vyšetrenia a... a ja som pracoval tiež, aby som pomohol, ale pracovala oveľa viac ako ja a – a ja som išiel sem, do Omelasu, a plytval časom, to je -to je to, čo si myslia, vieš? Že mať čas pre seba je sebecké. Nezaujímal som sa o nich, bol som sebecký. Tým mám na mysli, mama to nepovedala, ale hyung povedal, že si to o mne myslí a – neobviňujem ju z toho." Taehyung sa stretol s Jungkookovým pohľadom, no stále maľoval. Dobre. Nevedel, čo by robil, ak by sa tiež musel vyrovnať s jeho pohľadom.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Hah, mám dopredu preložené kapitolky, takže si teraz len publikujem časti😏❤

Taktiež som zistila, že som nezapočítala poslednú kapitolu, takže tento príbeh bude mať miesto 62 kapitoliek 65 alebo 66🥰❤

Ps: Konečne majú taekook vážny rozhovor (☞ ͡ ͡° ͜ ʖ ͡ ͡°)☞

Luv y 🥰❤❤