July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

18.

Neskôr ešte v ten deň chcel Taehyung pobozkať Jungkookovú zamračenú tvár; nie len že si to želal, ale miesto toho dovolil tomu pocitu narastať mu v hrudi. Dovolil mu rásť a vybuchnúť mu v tele, dovolil mu rozšíriť sa až do špičiek jeho prstov a omotať sa okolo nich. Tichým šeptom ho ten pocit žiadal, aby urobil krok k nemu a ďalší a ďalší, no Jungkook sledoval zem spôsobom, ktorý zapríčinil, že Taehyung sa chcel prefackať, pretože sa zdalo, že Jungkook bude ním otrávený, až kým ho nezastihne trest. No potom sa mal chuť prefackať znovu, pretože keď si ho Jungkook všimol, keď vycítil jeho prítomnosť a pozrel sa naňho, jeho zamračenie možno zmizlo, no ten nečitateľné niečo ho nahradil a Taehyunga vystrašil ešte viac.

Taehyung sa ani nespýtal, či si môže vedľa neho sadnúť, pretože vedel, že povie nie.

Aj tak si tam však sadol, počul ako Namjoon s Hoseokom diskutujú o tom, ktorý film sa bude pozerať a o Jiminovi, ktorý pomáhal Seokjinovi v kuchyni. Yoongi si pravdepodobne spal alebo si na zvláštnom mieste čítal, no Taehyungovi na tom nezáležalo. Bol príliš zaneprázdnený sledovaním Jungkookovho profilu a spôsob, ako fascinujúco sa vyhýbal jeho pohľadu. Nemal veľa príležitostí ho pozorne sledovať, takže to využil. Sledoval krivky jeho pier, sklon nosa, jeho žmurkanie a tmavú farbu vlasov. Sledoval jeho ruky, s ktorými sa nervózne hral. Sledoval, ako Jungkook pomaly vstal a on ho popadol za zápästie.

„Prosím, neopúšťaj ma," tie slová mu vyšli z úst jedno za druhým. Bol zmätený, všetko bolo chaotické a zlé a on sa cítil, akoby mal plakať. Pravdepodobne naňho išla úzkosť, potlačovaná frustrácia, stres a nedostatok spánku počas celých noci celé tri týždne. Bolo to trochu z každého, no z väčšej časti kvôli tomu ako ho stále dokola Jungkook odmietal, až kým si nepamätal zvuk, ako sa jeho vlastné srdce láme kúsok po kúsku, čím dlhšie si od neho Jungkook držal odstup. Chcel nejaký dôvod, niečo, čo by ho podržalo, čokoľvek.

Jungkook zastal a povzdychol si, akoby bol sám Taehyung bremenom. To mu ublížilo ešte viac.

„Musím ísť niečo spraviť," zamrmlal. Taehyung premýšľal, čo by mu mal na to povedať, pretože vedel, že to bola výhovorka.

„Môžeš – môžeš sa na mňa aspoň pozrieť?" zašepkal, obávajúc sa, že to môžu ich kamaráti počuť, aj keď televízor bol dosť nahlas a Hoseok sa smial, keďže sa ho Namjoon pokúšal zhodiť na zem. Cítil sa tak hlúpo, tak úboho, pretože to bolo len pár sekúnd od toho, kedy doslova Jungkooka prosil, aby sa naňho pozrel.

Jungkook musel cítiť jeho zúfalstvo, musel počuť jeho hlas alebo ho aspoň cítiť, keď vo zvukových vlnách opúšťal jeho telo. Tak či onak, trvalo niekoľko nekonečných sekúnd, kým sa Jungkook k nemu otočil a ich pohľady sa konečne stretli. Hneď ako v Taehyungovi niečo uvidel, rozšírili sa mu oči a spýtal sa: „Hyung, si v poriadku?"

Taehyung cítil tie obavy, strach a starostlivosť, keď sa ho tú otázku spýtal. Pokrútil hlavou a vysypal zo seba: „Nie, nie som, nemôžem byť – ja ne –"

„Jungkook, potrebujem ťa v kuchyni," ozval sa Seokjin, ktorý stál pár metrov od nich a utieral si ruky do utierky. Jimin bol hneď za ním, pery mal pootvorené, akoby sa niečo chystal povedať, no Seokjin ho predbehol. Pozrel sa Taehyungovým smerom; obočie zvraštené, pery našpúlené. Vedel, čo sa mu snaží povedať 'Prepáč, snažil som sa ho zastaviť'.

„Ale –" povedal Jungkook a pozrel sa na Taehyunga, potom späť na Jina.

„Teraz," odpovedal Jin.

Taehyungovi sa zastavilo srdce, keď si to uvedomil. Spôsob, ako autoritatívne Jinov hlas znel spôsobil, že Jungkook prestal vo všetkom, čo robil. Spôsob, akým mu bol Jungkook v poslednej dobe vzdialený. Spôsob, akým odchádzal, akým sa vyhýbal jeho dotyku, jeho slovám a jemu samému. Vždy to bol Jin, kto sa medzi nich postavil a myslel si, že môže robiť, čo chce.

A najmä spôsob, akým bol zúfalý. Bolelo to.

„Počkať, vy dvaja spolu chodíte alebo niečo podobné?" položil otázku skôr, ako sa mohol zastaviť, skôr ako sa nad tým zamyslel a dospel k záveru, že je to šialené a že práve prekročil hranicu temného miesta, veľmi temného miesta, o ktorom by radšej nemal vedieť. Temného miesta zvanom žiarlivosť, ktoré nikdy nechcel navštíviť.

„Čo?" vyhŕkol Jungkook, jeho výraz bol plný zmätenia. V pohľade mal šokovanie, zatiaľ čo zízal na Taehyunga, akoby bol zlý človek, akoby ho zradil, akoby to bol on, kto odišiel bez akéhokoľvek vysvetlenia.

„Stále ťa volá a ty doslova za ním chodíš ako skurvené šteniatko. Čo sa deje?" spýtal sa potom, založil si ruky na hrudi, oprel sa o stenu a správal sa tak nedbanlivo a samoľúbo. Akoby Jungkook chodil s človekom, ktorý chodil s jedným z jeho hyungov. Spôsobovalo to, že mu nevedome vytrhol srdce z hrude a sledoval, ako mu krváca v rukách.

Prečo to Jungkookovi, Jinovi, sebe a všetkým robil?

„Kto chodí s kým?" spýtal sa potom Hoseok, stopnúc film, ktorý bežal v televízií. Taehyung nečakal nijaký druh pozornosti a trochu ho to znepokojilo. Všimol si, že Jiminovi sa rozšírili oči a šokovane naňho pozeral.

Jungkook vydal zvuk medzi zakňučaním a zastonaním, než sa postavil a išiel smerom ku dverám. Otvoril ich a zatvoril, opustiac miestnosť. Taehyung naňho so smutným pohľadom a ťažkým srdcom pozeral.

„Niekedy si naozaj skurvene hlúpy, Taehyung," povedal Jin, pokrútiac hlavou, než položil utierku na pult a išiel za Jungkookom.

„Ja viem," zašepkal a schoval si tvár do dlaní. Počul, ako sa Hoseok spýtal Namjoona, čo sa to práve, sakra, stalo a jeho starší kamarát mu na to zamrmlal zmätenú odpoveď. Cítil, ako si vedľa neho sadol Jimin a upokojujúco mu položil na chrbát ruku.

„Prečo si to urobil?" spýtal sa jeho najlepší kamarát, no popravde odpovedať nevedel.

Ublížil som ľuďom, pretože bolo ublížené mne, vieš?

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Mám chuť Taeho zabaliť do deky a dať mu zmrzlinu 🥺💜