July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

50.

Namjoon sa usmieval a trochu sa pri sledovaní Seokjina v kuchyni opustil. Pohyboval sa s takou jemnosťou, jeho ruky akoby boli zvyknuté na veľkosť a hmotnosť variech a mával nimi ako čarovným prútikom. Yoongi mu pomáhal, snažiac sa ukázať Jiminovi správny spôsob, ako naservírovať kimchi. Namjoon uvažoval o tom, že sa postaví a omotá ruky okolo Jinovho pása a pritiahne si ho k sebe, pričom mu za ucho vtisne jemné bozky, ktoré tak miloval.

No, keď ho predchádzajúcu noc ošukal, tak odišiel zo stanu. Odišiel potichu a vyľakal sa, že urobil nejakú chybu, keď sa znovu nechal nalákať do jeho jemných rúk. Vždy sa bál hĺbky svojich pocitov k Jinovi. Mal pocit, že sú preňho slabinou, najmä keď trávil noci sledovaním Jinovho výrazového posunu zo šťastného k smutnému a k nostalgickému, keď mu hovoril, čo mu ráno povedal učiteľ. Všetko však cez obrazovku telefónu.

Netreba dodávať, že to nestačilo.

Tak to pokazil. Obral sa o svoju vlastnú šancu na šťastie. A najhoršie na tom bolo, že mohol vidieť, ako jeho kamaráti robia to isté, no nevedel, čo Jungkookovi a Taehyungovi povedať, aby prestali. Nebol si úplne istý, kedy sa mu to tak vymklo spod kontroly. Čo ak Seokjina príliš zarazil? Keď mu trvalo príliš dlho, kým sa ukázal v jeho byte s polovičným ospravedlnením na špičke jazyka? Alebo to bolo vtedy, keď nepovedal svojmu otcovi, aby ho nechal na pokoji a miesto sa nevenoval sa tomu, aby bol šťastný?

Stále hlboko v hrudi cítil tie emócie, ten ťahavý a pálivý pocit v ústach, kedy uvidel Seokjinov krk... a všetky tie cucfleky na ňom.

Čakal. Bolel ho chrbát. Koľko mohlo byť, desať hodín? Pozeral sa na malé ručičky na náramkových hodinkách; už to bolo viac ako dve hodiny. Dve hodiny a sedem minút. Povzdychol si a trochu sa oprel o dvere. Už sa musel vysporiadať s príchodom Jinovho opitého suseda, ktorý išiel domov a ktorý sa ho pýtal, či je Seokjin a ak nie, či by mal zavolať políciu? Vďaka bohu, že tu bola jeho žena, ktorá ho pustila do budovy, keď sa vracala domov z práce miesto toho nechutného muža, ktorý nebol schopný stáť dlhšie ako pár sekúnd.

Povzdychol si, keď žena muža vtiahla dovnútra a pozrela sa jeho smerom ospravedlňujúcim pohľadom a zahanbeným úsmevom. Alebo to možno k nemu cítila ľútosť, pretože Namjoon mal pod očami tmavé kruhy a ešte sa mal učiť na skúšky, no miesto toho bol tu a čakal, čakal, smutný, čakal...

Premýšľal, čo povie Jinovi, keď konečne príde. Slová mal už pripravené v hlave, boli tam počas celej cesty autobusom. Premýšľal o presnom spôsobe, akým by sa mal Seokjina dotknúť po tom, čo ho viac ako mesiac nepobozkal. Premýšľal o tom, ako dlho bude trvať, kým mu odpustí... alebo či mu vôbec odpustí. Ale väčšinu času trávil premýšľaním o tom, ako veľmi ho, kurva, miluje. A ako mu chýba. A ako ho potrebuje a chce.

Nevzdával to.

A keď Jin konečne prišiel (o tridsať nekonečných minút neskôr), výťah sa s buchnutím zastavil a to prinútilo Namjoona otočiť sa smerom k chodbe. S očakávaním stál na rozochvených nohách a pri pohľade na svojho milenca (nikdy nepadlo slovo o chodení, ale bolo to jasné, nie? Nie?) (alebo ex? Bol jeho ex? Ani nevedel, nikdy si tie slová naozaj nepovedali, ale bolo to jasné, nie? Bolo to naznačené tým, že v priebehu niekoľkých týždňov si skoro vôbec nepísali a ich hovory končili veľmi smutne) zalapal po dychu.

Vyzeral rovnako ako vždy; o niečo dlhšie hnedé vlasy mu padali do očí a v tmavočervenom kabáte vyzeral naozaj dobre. Keď sa blížil k dverám bytu, vyzeral chladne, unavene a blížil sa k dverám bytu. Pery mal zovreté. Namjoon vedel, že vonku je zima, bola zima a na začiatku dňa snežilo. Nemal však na sebe šál, čo bolo čudné a Namjoonová pozornosť sa okamžite sústredila na jeho krk a –

Aj napriek mnohým slovám, ktoré si pripravil, mnohým úsudkom a ospravedlneniam, mnohým dôvodom prečo by sa Jin nemal vzdať ich vzťahu 'pretože sa navzájom milujeme, pretože sme pre seba dosť dobrí, pretože ťa potrebujem, keď tu so mnou nikto nie je a ty potrebuješ, aby som tu bol a potrebujeme sa navzájom. Noci nemajú zmysel, keď neuvidím tvoju tvár a kurva, Jin, tak veľmi mi chýbaš, že bez teba nedokážem ani dýchať. A miesto toho si v hlave stále opakujem tvoje meno. A vtedy sa cítim tak dobre, takže prosím –'... no miesto toho, aby to povedal, sa na Jina len pozrel a povedal: „Mal by si nosiť šál."

Pretože naozaj by mal. Pretože mu tam Namjoon videl cucfleky, čerstvé, červené a na jeho bledej pokožke vyzerali tak krásne. No vtedy sa mu zlomilo srdce – tak, že v očiach cítil slzy.

„Joonie... čo tu robíš?" spýtal sa ho, jemne a nežne, tak ako si to pamätal.

„Ne – Musím ísť. Prepáč. Nemôžem –"

„Počkaj, Joonie, prosím – môžem to vysvetliť, neodchádzaj."

„Nie, nemôžeš."

Alebo možno by aj vedel (vedel, že by prišiel s veľkým, výrečným vysvetlením, prečo sa schádzal s niekým iným, zatiaľ čo keď bol s ním, tak hovoril len jeho meno), no Namjoon ho nechcel počuť.

Teraz sa Namjoon postavil a zatlačil tú spomienku do úzadia mysle, pretože to bolo pred rokom, pred rokom, kedy to znovu dojebal. Mal zostať a mal Jina nechať mu to vysvetliť. Ale miesto toho to nespravil. Bol pyšný a hlúpy a odišiel a následne videl Jina až o dva mesiace v deň, kedy oslavovali Yoongiho narodeniny. Jin nemal už cucfleky, no už nemal ani jeho.

A pokúšal sa správať, akoby to bolo medzi nimi všetko v poriadku, akoby bol starí kamaráti a nič sa nezmenilo.

A potom, keď sa Namjoon pokúsil si o tom s ním pohovoriť, predstieral, že nevie o čom je reč.

A tak začali urážky, detské hádky, hlúpe problémy, do ktorých zatiahli... čo presne? A ich kamaráti si mysleli, že si len robia srandu. Koniec koncov, vždy mali radi vtipy (najmä tie sexuálne). No potom si uvedomili, že to je iné. Tentokrát to bolelo a bolo to zámerné.

Teraz sa však postavil, išiel smerom k Jinovi a povedal mu niečo milé, nad čím sa sám zachichotal. No skončilo to tým, že sa naňho prísne pozrel a pokračoval v práci, dovoliac, aby mu pomohol. A to znamenalo veľa.

Bolo to ako malé víťazstvo a Namjoon si musel za rukou skryť úsmev.

Tentokrát mu nedovolí odísť, naozaj.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Mám pocit, že vás to už prestáva baviť *-* Ja viem, už to je 50 kapitoliek xd Ale naozaj už tu bude o chvíľu koniec xd

A ak je to tým, že tu nie je vkook, tak od ďalšej kapitolky už bude, takže sa môžete pokojne vrátiť xd

Luv y ❤😍❤