July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

28.

„Myslím, že viem," zamrmlal trpko a odsunul sa ďalej, až kým sa chrbtom nedotýkal steny stanu a bolestivé spomienky, ktoré sa mu opakovane pripomínali v hlave, sa stali veľmi škodlivou kombináciou.

„Nie, nie, počkať," prosil Taehyung a chytil Jungkooka za ruku, akoby to malo stačiť, aby to znamenalo, že sa ho môže dotknúť. Len... malíčkom – Jungkook si znovu spomenul, no táto spomienka bola dobrá. Raz v Omelase, pred troma rokmi, keď boli všetci na pláži, spievali okolo ohňa, opekali na paliciach mäso a jedli ho ako ošípané. Pamätal si, že Taehyung jedol vedľa neho a ruku mal prirodzene položenú vedľa Jungkooka. Pamätal si, že sa dotýkali iba malíčkami, len malým bezvýznamným prstom na ruke. Pamätal si, ako mu to do srdca vysielalo vlny šialenstva, ako si v tom okamihu uvedomil, že je do toho chalana zamilovaný. Ak by sa ho dotkol len na malej časti pokožky, mohlo by to spôsobiť, že by začal zúfalo lapať po dychu. Jungkook spomínal a zamračil sa, pretože Taehyung sa nemôže cítiť rovnako ako on a aj napriek tomu sa hral s Jungkookovými prstami ako malé roztržité dieťa. „Nevieš," povedal teraz, pohľadom sa sústredil na ich dotýkajúce sa ruky. „Môžem ťa ubezpečiť, že nevieš."

„Si si tým istý?" zamrmlal naspäť. Premýšľal, odkiaľ nabral vôľu prehovoriť; tvoriť slová, formovať ich do súvislých viet, ktorý je skutočne rozumieť.

Taehyung sa naňho pozrel.

„Viem to," to bolo všetko, čo povedal a Jungkook si myslel, že to nechajú tak. Bola to len jedna záhadná veta, nič, čo by ho trápilo. No potom starší dodal, akoby mu čítal myšlienky: „Okrem toho si ten typ človeka, ktorý nemá potuchy o tom, aký je, kurva, špeciálny. Si typ, ktorému to treba pripomínať."

Čo?

Ak Jungkook sotva dýchal predtým, pravdepodobne teraz zomieral. Smrť, bola to vždy taká sladká predstava? Preto priamo tu s Taehyungom, práve teraz, keď hovoril o týchto absurdných veciach a pozeral sa naňho tak hlboko a skúmavo, akoby mu videl priamo do duše, to bolo trochu ako láskavosť. Pozeral sa a... neutekal pred strachom.

Nič nehovoril, nevedel, či zo seba dokáže dostať čo i len úbohý zvuk, niečo podobné zúfalému zvieraťu, ktoré priľnulo k niekomu, kto mu po rokoch zlého zaobchádzania ukázal trochu láskavosti.

Nie,to bola lož. Jungkook miloval, keď zo seba mohol robiť obeť, ale nie, neveril tomu, že jeho vnútorný srdcervúci príbeh je pravdivý. Ľudia boli k nemu milí, len on ničomu z toho neveril. No s Taehyungom... ako mu mohol veriť? Ako to nemohol chcieť?

„Vidíš? Teraz si zmätený, bože. Je to také smutné, Kookie. Je také smutné, že je pre teba také ťažké uveriť, takému absurdnému konceptu, že si skurvene –" rozprával a rozprával a Jungkook predýchaval každé slovo, prikyvujúc a analyzujúc o, ako nejaké bláznovstvo. Myseľ mu pracovala rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Zameriaval sa pohľadom na Taehyunga a to aj napriek tomu, že bola okolo neho tma, hľadal prirodzené svetlo mesiaca mimo ich stan, aby Taehyunga videl lepšie. Zaujímalo ho, prečo sa dokonca zaujíma, zvažujúc, ako vždy počas leta veril Taehyungovým činom a slovám. No len čo sa vrátil do Daegu, v tom okamihu nič neznamenali; vrátil sa späť k predstieraniu, že Jungkook neexistuje a Omelas sa nikdy nestal.

„Už to nedávam," zašepkal, než sa presunul k otvoru stanu a stiahol zips úplne dole.

„Kookie –"

Jungkook zavrtel hlavou, ignorujúc pichnutie v srdcu nad tou prezývkou a sotva mal čas popadnúť topánky, než odišiel do temnoty lesa.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Ďalšia kapitolka je za nami rovnako ako aj úplne prvá 'normálna' taekook konverzácia 🥰💜 Uvidíme, akú spleť udalostí nám spustí tento zlomový bod 😬

Luv y 💜🥰