July, I miss y [TaeKook; TR] ✔

45. Minor Ships

Yoongi nikdy nebol dobrý so slovami. Vedel to, nebolo to preňho nič nové- Odvtedy, čo bol dieťaťom, vytváranie viet a očarovanie ľudí slovami boli preňho úplne neznáme veci. Pravdepodobne preto strávil väčšinu detstva sám, sediac vzadu v učebni so slúchadlami a nosom v nejakej mange. Bolo to pre jeho rodičov normálne; je iba plachý, povedali by. Má osem, daj mu čas. Bola to pravda, ale bolo to horšie. Jednoducho iba nebol zaujatý ľuďmi. Mal veľa spolužiakov, ktorí boli úplne iní ako on. Páčili sa im iné veci a rozprávali inak. Zakaždým, keď sa k nemu niekto priblížil, zazeral na nich, až kým neodišli alebo im odpovedal na otázky iba krátkymi odpoveďami. Dokonca aj učitelia ho radšej nechali na pokoji. Bol proste 'divný'.

Ale jemu sa to tak páčilo.

Tak Yoongi zostal po celé roky sám, užíval si v ústach chuť osamelosti a predstieral, že mu to neubližovalo, keď osamelosť začala chutiť ako smútok.

Zdalo sa, že emócie všetko komplikovali. Jedného dňa, keď mal trinásť, z ničoho nič otvoril oči a uvidel slnko. Od neho to znie poeticky, no je to metafora, ktorá mu dávala v hlave väčší zmysel. Park Jimin bol slnko a v momente, kedy sa s ním stretol, sa mu celý svet zastavil na svojej osi. Všetko, čo dokázal robiť bolo, prepaľovať ho celý deň pohľadom a predstavovať si veci, ktoré by mohol urobiť, ak by sa nesprával tak, ako sa správal. Všetky tieto scenáre mal vryté v hlave, všetky spôsoby, ako by mohol naňho zapôsobiť Jiminov žiarivý úsmev.

Po rokoch nezáujmu, mračenia sa, keď sa ho mama spýtala, či sa mu páči nejaké dievča, konečne našiel niekoho, na kom mohol oči nechať.

Samozrejme, Yoongi nikdy nepovedal ani slovo. A Jimin sa nikdy za ním neobzrel. Pretože nie je taký život? Bol spokojný len s tým, že ho mohol z diaľky sledovať a počuť jeho krásny smiech, nesúci sa chodbami. Bol Yoongiho opak, vždy sa motal okolo ľudí a očaroval ich jeden po druhom, bez námahy si ich omotal okolo maličkých roztomilých prstíkov. Yoongi s takýmito ľuďmi nemal nič spoločné, vedel to. Rovnako ako on venoval pozornosť každému Jiminovmu pohybu, Jung Hoseok robil to isté uňho. Zrejme sledoval Yoongiho, keď stalkoval Jimina a ničilo ho to. Až tak veľmi, že jedného dňa, keď mal štrnásť, k nemu s priateľským úsmevom prišiel a dal mu Jiminovo číslo.

Yoongi niekedy premýšľal, čo by sa stalo, ak by to Hoseok neurobil. Ak by rok na to Jiminovi nenapísal (áno, premýšľanie o najlepšom spôsobe ako napísať 'ahoj' mu zabralo celý rok) a nestal by sa jeho kamarátom. A potom Taehyungovým. A Jungkookovým. A Namjoonovým a Jinovým.

Pravdepodobne by zostal na svete úplne sám a pozeral by sa na slnko za hrubým sklom svojich tmavých slnečných okuliarov. Obdivujúc z diaľky, v tieni. Miesto toho dostal opak; dostal Jiminov nádherný smiech a jeho žiarivý úsmev. Dostal priateľov, ľudí, s ktorými naozaj rád trávil čas. A keď sa teraz obzrel za svojím detstvom, bolo mu toho osamelého chlapca ľúto.