Ema

VI.

,,Tak o 2 týždne, dovidenia a šetrite sa." odprevadí Annu jej gynekológ a zavrie s úsmevom dvere.
,,Tak ako ? Hovor ! " vyzvedám s úškrnom a pohľadom jej skúmam mierne zaoblené bruško.

,,Už je vidieť, ale ultrazvuk urobíme nabudúce.Inak je všetko v najlepšom poriadku." úprimne a natešene sa uškrnie a objíme ma.

,,Gratulujem."zašepkám jej do vlasov a v nose cítim známu vôňu jej bylinkového šampóna, ktorý používa odjakživa.

,,Och Bože, žihľava, tymián a levanduľa." zasmejem sa, keď kráčame von z polikliniky.

,,Neblafuj, každý deň čítaš názvy šampónov, keď si u mňa vo vani." štuchne ma Ann.

,,Vážne je to cítiť." presviedčam ju ironicky.

Nastúpime do auta a keď kľúčom urobím známy pohyb v zapaľovaním, počujem zaklopanie na sklo.

,,Ema, prepáč, že ťa ruším vo voľnom čase, ale spomínala si mi toho mladého umelca, čo 20. júla bude mať výstavu.Chcem sa spýtať, či by si bola ochotná robiť sprievodkyňu.
Renatha má vtedy dovolenku." vysype na mňa riaditeľ.
,,Samozrejme, počítala som s tým." prikývnem s úsmevom.

,,Tak fajn, teším sa. Už je takmer vypredané. Ľudia tuším konečne objavili čaro umenia."blažene sa nadýchne, ide mu o peniaze ako skoro každému riaditeľovi.

,,Tak zajtra v práci, dovi." stiahnem okienko a pozriem sa na Annu s ironickým úsmevom.

Premávka je na naše malé mesto Krew veľká a v zápche sa ocitáme 2 krát.
A však ani jednej to nevadí.
Ja sa nemám kam ponáhľať, keďže mám po pracovnej dobe a s Harlekýnom sa mám stretnúť až večer.
Je v škole.
Včera mi povedal o tom, čo si stihol zariadiť a že má od súdu povinnosť zostať v našom štáte minimálne 3 mesiace.

Chod mojich myšlienok o Harlekýnovi preruší Annine radostné zajačanie.
Samozrejme, že som dávala pozor na cestu, ale kolóna áut sa hýbe rýchlosťou meter za minútu, takže nemusím sledovať až tak jazdu.

,,Teším sa, láska. Drž sa, papa." vyškiera sa do telefónu.

,,Nie ty zlož." prekrúti očami a hryzne si do pery.

,,Ty." zasmeje sa.

,,Nie, ty."

,,Ty."

,,Dobre, papa." zloží telefón a ako bláznivá pubertiačka sa blažene oprie o sedadlo.

Pokrútim hlavu nad jej bláznivým chovaním.

,,Zajtra príde." usmeje sa a chytí si brucho.

,,Kope!" zavzlyká a už jej z očí vychádzajú slzy.

Je citlivejšia ako pri prvom tehotenstve.

,,Bolo na čase. Nebol tu už 2 mesiace." skonštatujem.

,,Ja viem. Ale aspoň máme peniaze." smutne vzdychne.

Zostanem ticho a kolóna sa konečne pohne.

Anna býva v pomerne veľkom dome v odľahlej štvrti rodinných domov.

Na začiatku mesta a ďaleko od parku, čo je pre mňa výhodou, pretože nerada chodím po stopách minulosti.

,,Ach chvalabohu, hlásili nejakú nehodu v tej kolóne." privíta nás mama, ktorá strážila Annine prvé dieťa - Damiana.

Do jej vráskavej tváre jej padá pár prameňov blond vlasov, ktoré boli úhľadne stiahnuté do konského chvosta.

,,Bolo to zdĺhavé, ale žijeme." vzdychnem a topánky na miernom opätku hodím do rohu chodby.