XXIX.

45 2 0
                                    

„Hej, Harlo. Ak by ťa to zaujímalo, som 3 dni úplne čistý a nemám v pláne to meniť.“ počujem Sebov presvedčivý šepot, keď práve zarovnávam povrch.
Pracujeme už asi týždeň u miestneho bohatého pána, ktorý rozhodne nepatrí medzi ľudí, ktorí si šetria na horšie časy.
Veď, na čo by aj ?

Na bazéne mu pracujú dvadsiati podobne zúfalí chlapi ako ja a na trávniku polovica z toho.

„Verím ti. A prepáč, ak som na teba príliš vyletel. Ale skús ma ešte raz nasrať tým, že sa tam nadroguješ a neručím za seba.“ odseknem mu milším tónom ako zvyčajne.

„Slovo robí chlapa.“ buchne mi priateľsky po pleci a vzdiali sa.

Kým sa betón schne, mám chvíľu času.
Čo by som ja dal za takýto pozemok.
Vlastne nič, uškrniem sa pre seba.
Lebo nič nemám, ale aj tak.

Asi by som urobil to isté čo on.
Naprojektoval by som si tu plavecký bazén, ktorý je dvakrát tak veľký ako je bežný štandard.

Taktiež by som si sem dal ihrisko, aj keď som futbal prestal hrať v trinástich.

A určite by som si nechal urobiť aj extra veľkú výrivku.

Ale mám tu jeden háčik.
Skôr než si ho stihnem rozobrať mi priamo pred očami prebehne čierna mačka.

A nie, žeby som bol poverčivý.
Ide o to, že svoje stopy zanechala navždy na práve sušiacom sa betóne.

„Ach ty beštia malá.“ sarkasticky ju napomeniem.

Obzrie sa na mňa so svojími nezvyčajne modrými očami.
Čupnem si neďaleko jej diela a všímam si jej rýchle kroky smerom k mojim nohám.

Hneď ako ku mne podíde, sa o mňa začne zbesilo obtierať a priadsť.

„Vyzeráš ako ten kocúr, čo sme ho zachránili v lese.“ skonštatujem s úsmevom.

Naozaj si na to spomeniem.
Kto vie, či ešte ten kocúr žije a ak nie, koľko sa asi tak dožil?

„S dovolením.“ počujem za sebou rázny hlas.
Predpokladám, že ženský.

Postavím sa a pozriem sa na tvár, ktorej hlas patrí.

„Utiekol mi. Ďakujem vám, že ste ho zabavili, ale mali by ste makať. Otec vás neplatí za pestúnsku starostlivosť o domácich maznáčikov, pokiaľ viem.“ prižmúri na mňa oči vysoké dievča s blond vlasmi v ulízanom cope.
Aj napriek tomu je jej tvár veľmi pekná a pristihnem sa pri tom ako na ňu čumím.

„Nech sa páči. Stavím sa, že absolútne nerozumiete stavebným prácam, tak láskavo nechajte na moje uváženie, čo budem kedy robiť.“ usmejem sa na ňu a začnem kráčať smerom ku stavajúcemu sa bazénu, kde ma teraz budú potrebovať viac.

Podklad po výrivku je úspešne hotový a odmietam sa hádať s dcérou zazobanca.

Vrátim sa späť k myšlienke, ktorú som mal pred tým ako som zbadal toho kocúra.

Ten háčik toho, že by som bol bohatý a mal všetko toto, čo tu je.

Bol by som sám.
Nie, že by som teraz sám nebol.

Ale samota je horšia práve vtedy, keď sa máme o čo deliť, ale nie je s kým.

Bavilo by ma plávať si sám v obrovskom bazéne?
Alebo byť na ihrisku, keď by som si loptu kopal len o mantinel?

Ku finančnému šťastiu mi chýba len vyplatiť dlh.

Len sprostých 14 000€ a svet by bol krajším miestom.

„Na dnes hotovo, chlapci.“ príde vedúci celej akcie aj s hrubou kopou peňazí vo svojej ľavej ruke.

Všetci okamžite prestanú pracovať a zbehnú sa okolo neho ako nenažraté supy.

Peniaze v jeho rukách sú lákavé.
Ale aj tak by mi nestačili.

„350€ ako sme sa dohodli.“ pristane mi na rukách smiešna suma, ale aspoň niečo ako nič.

~~~
Príjmy:
ČOVK- plat 400€ / mesiac
•sklad supermarket 180€ / mesiac
•zazobanec záhrada- neurčitá suma (350€ teraz)
SPOLU: 580+ x (350 teraz) = 930€
____________________________
Výdaje:
•Dlh=14 000 €
•byt- 420€ (voda, elektrika,nájomné)
•jedlo, ostatné potreby- 150€ mesačne
SPOLU: 570€ + 14 000 = 14 570€

Stojím nad kuchynskou linkou, keďže tu je jediný provizórny stôl, na ktorý svieti poriadne zaostrené svetlo a rátam.

Radšej by som rátal príklady na maturitu, ktorej som sa musel vzdať ako toto.

Ako počítam, tak počítam.
Nevychádza mi to.
Aj keby som bol neviem ako zbohatol, za 2 mesiace nedokážem odísť.

„Úžasné.“ ironicky zanadávam a päsťou buchnem o linku.

Sebastian sa mykne z pred telky a upriami na mňa pozornosť.

„Čo zas máš ?“ zaujíma sa a stíši si zvuk.

„Počítam si príjmy a výdaje a nevychádza mi to. Od ráno do noci budem makať a aj tak to nestačí.“ smutne sa nadýchnem, pretože hnev ma dosť vyčerpal.

„Ukáž to.“ postaví sa a podíde ku kuchynskej linke, kde sídli ošarpaný zdrap papiera s mojou rozpísanou finančnou situáciou.

„Pozeraj! Musel by mi dávať minimálne 300€ mesačne, aby som bol schopný dávať ich do banky. Ten dlh je 14 000€, keď to vydelíš, vyjde to 47 mesiacov, čo sú 4 roky. Posraté 4 roky, ktoré tu budem musieť hniť.“ posťažujem sa s hnevom, lebo na smútok nie je čas.

Chvíľu zostane ticho.
Sebastian dôkladne uvažuje a hryzie si pri tom nechty.

„Túto položku si vyškrtni. Ja budem platiť celý byt.“ukáže prstom na riadok byt.

„To nemôžeš. Veď sám nie si na tom tak dobre, aby si vyhadzoval prachy. Minule si mi tvrdil, že tiež splácaš nejaký dlh.“ poviem rázne.

„Ja som v tej pozícii ako ty, keď odídeš. Odišiel som z opačného konca republiky, aby som začal odznova. Začínam tu a je mi jedno za ako dlho splatím dvoj dlh. Ten je len 5000€ a každý mesiac platím 100€. Vychádza to, že ho splatím v 34. Ale nevadí mi to. Tu zostarnem a tu umrem. Chápeš ? Proste som sa tu usadil a nemám žiadne výzie. Maturu mám, mal by som aj výšku, keby nezačnem s tým svinstvom. Tak sa tu nenaparuj s hrdosťou. Potrebuješ prachy viac ako ja.“ obháji sa a perom mi preškrtne výdaje s názvom byt.

„Sebo, ty si človek so srdcom na správnom mieste.“ mierne sarkasticky mu takouto formou poďakujem.

Teraz mi to vyjde cca 700€ mesačne na dlh.
Začnem v hlave prerátavať.
14 000 : 700 = 20 mesiacov, čo je 1 rok aj 8 mesiacov.

„Znížilo sa to na trčanie tu rok aj pol cca.“ už pokojnejším tónom prehovorím.

„Viac ti neviem pomôcť. Ale uznaj, že je to lepšie ako 4 roky.“ uškrnie sa na mňa so svojou povestnou medzerou medzi prednými zubami.

„Kurva, ďakujem ti. Naozaj. Neviem, čo by som bez teba robil.“ usmejem sa a rozmýšľam, že ho objímem.

Ale váham, pretože predsa nie sme bábovky.

Nakoniec sa zmôžem len na naše typické pobúchanie po pleci.

Zrazu zazvoní zvonček.

„To bude niečo pre mňa.“ veselo zašvitorí a kráča ku dverám.

Pokrútim nad ním hlavou.
Zase mu sem prišli lacné dámy.
Ale je mi to jedno.
Spokojne si beriem zdrap papiera s výpočtami a čo najskôr sa zabuchnem v izbe, aby som nemusel vidieť Sebove radovánky.

Holt každého život necháva vyjebávať iným spôsobom.







EmaWhere stories live. Discover now