Ema

XXXII.

Okrem nepríjemného prúdu lúčov, ktoré mi prepaľujú líce ma budí aj otravný vyzváňací tón môjho telefónu sídliaceho na palubnej doske.

„Prosím.“ hlesnem do telefónu ospalo a hneď na to si zívnem.
Ani som si nestihla prečítať, kto volá.

„Ema kde trčíš? Stretla som práve Matiasa v meste. Prečo si mi nedala vedieť, že už si doma? A vôbec, kde si ? U Anny nie si, tak kde potom?“ zasype ma otázkami zatiaľ, čo si znova zívnem.

Harlekýn vedľa mňa, na mieste spolujazdca ešte spí.

„No..som u teba.Doma.“ zaklamem v nádeji, že jej to bude stačiť.
Vysvetľovať jej, že som v úplne inom meste a s Harlekýnom v aute na nejakom kopci by bolo nad moje sily.

„Aha, dobre. Ale prečo si nešla k Anne?“ vyzvedá a v pozadí počujem malého Damiana ako plače.

„Chcela som sa vidieť s tebou a nechať jej ešte trochu pokoja.“ rýchlo argumentujem a všimnem si ako sa ma Harlekýn dotkne kolena počas toho ako sa prebúdza a otáča.

Zrejme bude celý dolámaný, pretože spať v aute v polohe sedmo nie je veľmi komfortné.

„Dobre, ale nabudúce mi zavolaj. Ja som u Anny, ale chystám sa domov. Teším sa na teba, zlatko.“ počujem jej úsmev a potom ešte nejaké hlasy.

„Dobre, mami. Vidíme sa, teším sa. Ahoj.“ zložím.

Snažím sa prebrať.
Pozriem sa na hodiny.
12:13

„Nevedel som, že si klamárka.“ zasmeje sa Harlekýn vedľa mňa.

Je osvetlený ostrými lúčmi a to spôsobuje dokonalé vyobrazenie jeho tváre.

Tmavozelené oči sa pri toľkej viditeľnosti zmenili na prenikavo zelené.

Všimnem si tam kúsky modrých odleskov, ktoré som nikdy nepostrehla.

Navyše sa mu slnko odráža od piercingu v pere.
Keby tu mám papier a ceruzku, okamžite by som ho chcela zvečniť.
Asi mám nejakú chorobu z povolania alebo čo.

„Iba výnimočne.“ ohradím sa s úsmevom.

Potom sa však rýchlo spamätám, keďže sa rýchlo musím dostaviť do bytu mojej mamy v čo najkratšom čase.

„Musím ísť do maminho bytu.“ prehovorím a skôr než Harlekýn namietne, naštartujem a vycúvam na poľnú cestu.

„Cestou ma vyhodíš u mňa?“ opýta sa zamyslene a pretrie si oči, ktoré sú už v tieni, pretože slnko sa zchovalo za husté stromoradie popri ceste.

„To asi nepôjde. Dosť sa ponáhľam. Budeš musieť ísť peši.“ poviem ospravedlňujúcim tónom a hodím po ňom rýchlym pohľadom.

Musím ale sledovať cestu, lebo sme zišli do mesta.

„Tak dobre. Aspoň sa prejdem. Do roboty idem až o piatej.“ prikývne a pootvorí si trochu okno.

„Je sobota.“ začudujem sa.

„Keby nebola, išiel by som normálne na štvrtú ráno.“ vzdychne si.

„Nevedela som, že chodíš do práce popri škole.“ myknem plecom na náznak obdivu a zabrzdím na červenej.

„Tak už vieš.“ povie zrazu tichšie ako zvyčajne.

Ale nestíham nad tým rozmýšľať, pretože naskočí zelená a znova začína  premávka plná áut, pretože tadiaľto chodí množstvo ľudí na letisko.

Našťastie netrčíme v zápche a pred naším sídliskom zaparkujem v čase 12:52.

Je nádej, že mama ešte nedorazila.
Jednak, že každú sobotu vo svojom živote venuje nákupom.
A taktiež aj preto, že by nenechala Annu s plačúcim dieťaťom.