Ema

XXII.

,,Vitaj doma, Anna." usmejem sa na moju sestru, ktorá práve vstúpila domov s našou mamou.
Akonáhle Damian započuje, že sa vrátila mama , odbehne od svojho sveta a silno sa jej vrhne okolo nôh, keďže okolo pása nedočiahne.

Anna je ticho a iba zíza na hlavu svojho syna.

Je bledá a slabá.
Je to vidieť, pretože jej chýba jej prirodzená sebavedomá chôdza.

Ku gauču len malátne dvíha nohy a ruku má položenú na bruchu, hoci už v ňom dávno nie je jej dieťa.

Aj keď je prirodzene jej brucho ešte zväčšené, pretože ubehli len 2 týždne od nehody.

Nakoniec sa ukázalo, že chcela počas jazdy zavolať Henrymu a ako vytáčala číslo, zakrútila sa jej hlava a keď sa pozrela na cestu, zabudla prirodzene v zákrute natočiť volant a v rýchlosti narazila do zvodidiel.

Za jej potrat môže airback, ktorý okamžite vystrelil a následný náraz auta za ňou.

Našťastie sa vodičke v tom zadnom aute nič nestalo.

Čo sa týka Henryho, volala som mu, ale nemôže prísť, keďže je vo Francúzsku len 3 týždne.

Vraj príde až o ďalšie 2, skôr to nebude možné.

Preberiem sa zo spomienok, keď Anna začne vzlykať.

Odkedy je v nemocnici, s nikým neprehovorila.

Mama sa k nej automaticky nakloní a vrúcne ju zabalí do objatia.

,,Čo je mame?" zahlási Damian prekvapene, čo spôsobí, že sa Anna ešte viac rozplače.

Uvážim, že najlepšie bude, keď ho zoberiem von, aby sa nemusel pozerať na zničenú Annu.

,,Zlatko, už je dobre. Vyplač sa, som tu s tebou." začne mama s citlivým tónom neadekvátnym k Anninmu veku, ale zároveň úplne hodiacim sa k situácii, ktorá nastala.

,,Ideme na ihrisko." zahlásim.
Jednak pre Damiana a jednak pre ich dve.

Mama prikývne a Anna nereaguje.

Je to celkom depresivne a tak som rada, že spatrím poobedné slnko, ktoré na nás vykukne.

Smerujeme si to do počiatočného parku, keďže je tam množstvo detí a moderné inovované detské ihrisko.

Damian sa vedľa mňa spokojne odráža na odrážadle a ja mám, čo robiť, aby som ho stihla kontrolovať a chrániť pred nebezpečenstvom na cestách, aj keď ideme po chodníku.

Dorazíme do počiatočného parku a skôr než stihnem povedať niečo výchovné sa Damian rozbehne k húpačke.

Cítim sa zvláštne, keďže som tadiaľto chodievala za Harlekýnom.

Nie priamo cez park, ale vedľa neho, tak že som aj tak musela cez neho zabočiť do konečného.

Som zamyslená a keď na mňa zatrúbi čierne auto, takmer spadnem z lavičky, na ktorej zhrbene sedím.

,,Ema, čo ty tu?" zakričí na mňa Matias a vidím ako parkuje vedľa v meste.

Ani sa nenazdám a už stojí vedľa mňa, keď chytám na šmýkľavke Damiana.

,,Ako sa máš?" usmeje sa na mňa.

,,O mňa ani nejde. Skôr o Annu. Od tej nehody s nikým neprehovorila. Len sedí na gauči a plače. Je to celkom psycho a najhoršie je, že jej neviem pomôcť." smutne si vzdychnem.

,,Je to ťažké, ale zvládne to. Veď sama si mi hovorila, že je to silné dievča." utešuje ma a povzbudivo sa usmeje.

,,Predovšetkým je to matka, ktorá prišla o svoje dieťa a myslí si, že vlastnou vinou." úsmev mu neopätujem a namiesto toho sa pozriem niekam do diaľky potlačujúc slzy.