Budúcnosť, ktorá je ďaleko a zároveň prichádza každou sekundou je tu.
Harlekýn a Ema sa po ôsmych rokoch znova stretávajú.
Hranice medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou sú tenšie ako si myslíme a náklonnosť dvoch ľudí očividnejšia než si dok...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Kráčam si po tme na okraji mesta. Ani neviem ako som sa tu ocitol, ale robí mi dobre čerstvý vzduch a pocit slobody.
Predsa len, vo väznici sa nedalo chodiť na prechádzky tam, kde som si zaumienil.
A teraz na slobode môžem chodiť kam chcem. Chodil by som viac, ak by som nemusel byť závislý na zárobkoch a nemal tu toľko zlých spomienok.
Zhlboka sa nadýchnem a snažím sa zahnať tú neustálu matematickú kalkulačku v mojej hlave, ktorá v kuse ráta ako by sa dalo ušetriť a vyškrtnúť niečo z políčok Výdaje.
Práve mi napadne, že by som sa mal uskromniť v jedle, keď za sebou počujem auto.
Nechápem, čo tu tak neskoro robí. Sú tak 2 hodiny ráno. Ale ja som si jednoducho zaumienil, že si potrebujem prevetrať hlavu a už od jednej hodiny sa tu pretŕčam mestom.
Už dávno som prešiel značku o jeho konci, ale nemám cieľ kam sa chcem dostať.
„Čo tu robíš?“ počujem príšerne známy hlas vychádzajúci zo žltého auta, ktoré vedľa mňa zastavilo a otvorilo si okno na mieste vodiča.
„Čo tu robíš ty? Nemala by si byť niekde preč ?“ začudujem sa na Emu, ktorá si ma premeriava pohľadom.
„Akurát som bola odviesť Matiasa, cesta skončila. Teraz idem späť do reality.“ usmeje sa na mňa.
Chvíľu zostane ticho. Počuť je vzdialený šum prichádzajúceho auta a svrčky, ktoré sa poblíž lesa nachádzajú.
„Nechceš si nasadnúť? Myslím, že si máme čo povedať.“ preruší napätie medzi nami.
Prikývnem a rýchlo sa premiestnim na miesto spolujazdca, pretože vidím ako sa približuje auto.
„Ako ste sa mali?“opýtam sa a sledujem ako je sústredená na cestu.
„Bolo to tam super. Cítila som sa tam skoro ako celebrita.“ zasmeje sa a pozrie sa na mňa s iskričkami v očiach.
„Čítal som na internete ten rozhovor.“ odseknem viac naštvane ako bolo pôvodne v mojom pláne.
„Pripútaj sa.“ ignoruje moju poznámku a očami sa rýchlo vráti naspäť na cestu.
„Máš v pláne zrýchliť to tvoje slimačie tempo?“ podpichnem ju, ale pás zostáva nepoškrvnený tam, kde bol.
„Nie, ale za nami by niekto mohol a nemám v pláne skončiť, tak ako moja sestra.“ odsekne mi na oplátku, ale vážnym hlasom.
„Kam vlastne ideme?“ začudujem sa. Okolo nás je úplná tma a vidieť je len okraje vozovky a svetlá auta za nami.
„Dozvieš sa.Radšej mi povedz, prečo si sa tu ponevieral uprostred noci a zapni si ten pás, lebo ťa vyhodím.“ napomenie ma po tretí krát.
