Ema

XLVI.

„Nech sa páči, posaďte sa.“ víta ma pracovník v polícii a usmeje sa na mňa.

Vôbec mi nie je do úsmevu a tak len naňho mlčky pozerám a v hlave mi stále beží obraz Harlekýna a to, čoho by bol schopný.

„Takže, slečna Ema Libincová. Pán Brutsen vás uviedol medzi posledných ľudí, s ktorými bol v kontakte v rozmedzí 16 hodín pred a po incidente. Najprv budem klásť otázky a potom vás vyzvem, aby ste mi povedali svoju verziu o tom, kedy ste ho naposledy videli a všetky ostatné detaily. Nemusím hádam zdôrazňovať, že ak budete krivo svedčiť, zarobíte si na veľký prúser. Rozumieme si, však?“ nasadí si dôležito okuliare a chvíľu v nich niečo hľadá.

Následne sa na mňa pozrie a čaká moju odpoveď.
Nepovedala som doteraz ani slovo.

„Áno. Nemám dôvod klamať.“ prikývnem s tichým hlasom.

„Fajn. Prvá otázka je v akom vzťahu ste s podozrivým ?“ pozerá na papier a potom pozrie na mňa, keďže som zase dlhšiu dobu ticho.

Rozmýšľam ako by som náš vzťah nazvala, ale nenachádzam nijaké ideálne podstatné meno, ktoré by nás vystrihovalo.

„Ste v poriadku? Odpovedajte, prosím.“ napomenie ma.

„Neviem.“ vyjde zo mňa spontánne a hneď to aj oľutujem.

„Teda. Sme priatelia.“ dodám trochu zmätene a zhlboka sa nadýchnem.

„A tu je malá chybička. Pán Brutsen má inú výpoveď ako máte vy.“ zvýši tón hlasu ako by ho to tešilo a upriami na mňa svoj pohľad.

„Akú má odpoveď?“ hlesnem.

„To nemôžete vedieť. Mohli by ste povedať to isté len preto, aby ste ho kryli. Poďme si to ujasniť. Mali ste alebo máte s podozrivým pomer? “ unaveno si vzdychne.

Zrejme vidí, že táto výpoveď bude dlhá.

„Áno.“ uhnem pohľadom.

„To je trochu v rozpore s vašou predošlou odpoveďou.“ skonštatuje a niečo si zapíše.

„Fajn. Takže milenci.“ ujasní si a pretočí list na ďalšiu stranu.

„Ako som sa dočítal v objasnení jeho prvej vraždy, nebol vtedy úplne pri zmysloch. Požíval drogy, bol psychicky vyčerpaný, konal v domnení, že ide o obranu vás a jeho samotného a vlastne konal v afekte. Takže sa tieto  prvky zohľadnili pri súde a sankcia bola zmiernená. Tak isto klesla aj morálna hodnota trestu, aj keď vražda je vražda. Mierim tým však k tomu, či sa o podobnej situácii nedá hovoriť aj teraz. Viete o tom, že by bol obvinený psychicky chorý alebo by užíval nejaké omamné látky?“ dostane sa k ďalšej otázke.

Cítim sa hrozne.
Aj keď neviem uveriť, že by zabíjal znova, mám z toho blbý pocit.

Rozhodnem sa, že o marihuane, ktorú som našla v skrinke nepoviem.

Nedá mi to, aby som mu narobila ešte väčšie problémy.

Mám obavy, či nekryjem zločin, ale čo ak je to naozaj všetko inak?

„O ničom takomto neviem. Podľa môjho úsudku je v plnom vedomí a nezabil by tú ženu.“ trochu sa vzchopím a poviem to ráznejším tónom.

„Váš úsudok mi je ukradnutý, s prepáčením. Vráťme sa k dňu, kedy sa to stalo. Podľa výpovede pána Brutsena ste uňho v noc predtým prespala. Je to pravda? A čo ste robili pokiaľ ste odišli?“ zaujíma sa a založí si ruky na hrudi.

„Áno je to pravda. Robila som nám raňajky a trochu sme sa pohádali a ja som naštvaná odišla smerom do práce.“ prikývnem a spomínam si na ten moment, keď som otvorila tú prekliatu skrinku a našla znova drogy.