Ema

XIII.

Pamätám si ostrú bolesť na pravej strane brucha, na rebrách, na sánke a v neposlednom rade na oku, kde sa mi vytvorila fialová mapa.
Predovšetkým si však pamätám bolesť vo vnútri.
Nemyslím tým priamo žalúdok, ktorý mi to oplatil pobytom nad záchodovou misou.
Myslím tým to poníženie, ktoré som cítil, keď ma zbil jeden svalnatý ,,spolubývajúci" o celú vedľa.

Mali sme pár slovných výmen, ale fakticky som mu nič neurobil.
Oproti mne mal však telesnú prevahu.
Všetci s base boli nejakí vytrenovaní.
A ja som prvý týždeň pripomínal skôr korisť ako človek, ktorý tam má rovnaké práva ako ostatní.
Heroín je sviňa.
A tak aj to malé svalstvo, ktoré som počas života nadobudol, mi postupne odchádzalo.
Jednak som ho netrénoval a jednak moje telo sa nevedelo spamätať z tých sračiek.

Ešte k tomu polotovary, pretože som bol príliš opustený na to, aby som si varil.
Bolo to na hovno.

Mám zvláštny spôsob motivácie.
Práve robím kliky a spomínam si na všetky tie odpornosti.
Pomáha mi to.
Pretože hnev je ideálny pohon na výkony tohto typu.
Psychicky som zosilnel, ale nedopustiím, aby ma moje telo zradilo.

Vo väzbe sa okrem tej bitky alebo skôr útoku, keďže som nedal ani jeden útočný úder, odohrali mnohé ďalšie.

Nie pri všetkých som bol obeťou.
Nie všetky boli medzi väzňami.
Nie všetky boli vyvolané inými.
Nie všetky každý prežil.

Ak by som to takto povedal, niekto by sa desil.
Nebodaj si zabil viac ľudí?
Nie, Alan bol jediný a posledný.

Ale 8 rokov za mrežami je psychická záťaž a občas človeku rupnú nervy.

Niekto sa nasieral každý deň, až ho presunuli na samotku.

Bolo to špeciálne poschodie väznice, kde boli najväčší vzburovači.
Tí, ktorí útočili na každého.
Tí, ktorí sa pokúšali opakovane o útek alebo sa nebodaj pokúšali zlikvidovať väzenie.

Všetci skončili na samostatnom poschodí v najmenšej cele, akú som kedy videl.

Možno tak 2krát2 metre štvorcové.
Bol som tam.

Zaberiem pri brušákoch, ktoré práve vykonávam a nevšímam si ako mi horí telo.

Práve brušáky boli mojou záchranou od zbláznenia.

Nebol som tam kvôli extrémnemu prehrešku.

Iba som dal na hubu hlavnému strážcovi, ktorý mal naše drogové oddelenie na starosti.
Kontroloval obyčajných strážnikov a policajtov.
Bral najväčšiu výplatu a bol bábkou , pre všetkých vyšších ako on sám.

Našťastie som tam bol len mesiac.

Sám pre seba upresňujem, že plynutie vo väzení je nepriamoúmerné tomu na slobode.

Tam je mesiac ako týždeň pre bežných smrteľníkov.

Bolo to ťažké a aj vďaka tomu mi predĺžili pobyt takmer o rok.

Ako trest bol vynechanie terapii, ktoré sme mali ako špeciálne väzenie kriminality zapríčenenej drogovou činnosťou, na dennom poriadku.

Každopádne to bola skúška a taktiež som si uvedomil, že život na slobode vôbec nie je taký na hovno ako sa mi vždy zdalo.

Cítim pot po celom tele a zatínam zuby do šiestej dekády brušákov.

Dostával som ponuky na útek.
Na prestávkach, kedy sme boli vypustení na veľký dvor sa toho dialo veľa.

Dokonca tam niekto aj pašoval drogy.
Bolo to absurdné, práve preto, že sme boli na protidrogovom.

Samozrejme na všetko prišli.
Každý útek bol márny.
A každý kto sa pokúsil bol odsúdený na samotku.
A nie na mesiac.
Na rok.
S tým, že ak bude disciplínovaný tak to rok aj bude.