Ema

X.

Upravím si obtiahnuté telové šaty pred chodbovým zrkadlom a skontrolujem minimálny makeup, ktorý mám na tvári.

Anna leží spokojne vedľa Henryho a pozerá sa spolu s ním na ich obľúbený seriál.
Usmejem sa na nich aj keď ma nevidia.
Konečne sú udobrení a spokojní.
Podarí sa mi mať očný kontakt s Ann, ktorá mi úsmev oplatí a kývne na pozdrav.
Potichu zatvorím vchodové dvere a osvieti ma zapadajúce slnko, ktoré je dnes zvláštne ostré a veľké.
Žmúrim proti slnku a pomocou intuície nahmatám tlačidlo na odomknutie auta.
Žltá Kia sa priam kúpe v západe slnka.
Nasadnem a skontrolujem čas.
19:01
Mohla som to stihnúť aj skôr, ale zdržala som sa v knižnici.
Práve prišli nové knihy a zase som ich abecedne upravovala.
Riadi sa mi blbo, pretože mi presne na čelné sklo svieti slnko.
Som na ceste za Matiasom, ktorý býva o dve mestá ďalej od Krew.
Našťastie sa mi slnka podarí zbaviť, keď odbočím doprava na diaľnicu.
Pustím si rádio, pretože nemám rada ticho v aute.
Úplne som zabudla, že tu ticho istý čas prevládalo.
Hrajú klasické, letné, ohrané hity.
Ale nevadí mi to.
Pospevujem si v rytme nejakého latino hitu a odbočujem mierne naľavo, aby som zišla z diaľnice.
Už len 10 minút a dorazím.
Ešte stále slnko nezapadlo.
To je to, čo milujem na lete najviac.
Slnečný celý deň, dlhé západy slnka a teplé noci.
Na jazyku mám zopár sprostých slov, pretože zase sa pred jeho bytovým komplexom nedá zaparkovať.
Teda, nie, že by vlastnil celý bytový komplex, jeho je tam iba byt.
Aj keď, o peniaze nemá núdzu.

Podarí sa mi zaparkovať a pozriem sa na okno jeho bytu.
Má nevýhodu, že nemá balkón.
To by mohol mať za také peniaze.
Pamätám si, ako som mu pomáhala upratovať holé izby, keď si byt kúpil.
Bolo to už tak dávno, ako keby sa poznáme celú večnosť.

Po krátkej ceste k jednému z činžiakov, zazvoním na príslušný zvonček s menom Matias Kheln.

Počujem známe cvaknutie dverí a následne vstúpim dovnútra.
Býva úplne na vrchu, na deviatom poschodí.
Z vonka je to úplne krajné, ľavé okno.

,,Ahoj." privíta ma medzi dvermi a dáme si pusu, ktorá nič neznamená, ale zvykneme si ju dávať už len zo zvyku.

Odzdravím ho a nasledujem ho do jeho pracovne.
Keď sa povie pracovňa veľa ľudí si predstaví provizórnu kanceláriu a haldy papierov naskladané na ošarpanom stole.

Jeho pracovňa je však úplne iná.
Je to jeho svet.
Steny má pomaľované rôznymi náčrtmi, ktoré na seba nezáväzne nadväzujú.
V strede miestnosti oproti okna, je veľký a priestranný biely stôl, kde mu sídlia pripravené diela na zajtrajšiu výstavu.
Po bokoch miestnosti má stojany, plátna, osvetlenia a oproti oknu sa nachádza na zemi kožušina a pred ňou je postavený objektív.
Celý tento priestor pôsobí teplým dojmom a oproti ostatným častiam bytu sa diametrálne líši.
Pretože ostatné časti sú šedé, nudné, systematické a s jeho umeleckou dušou nemajú nič spoločné.

,,Tváriš sa ako keby si tu prvýkrát." usmeje sa a jemne ma chytí za plece, pretože ma chce jemne poposunúť do jeho malého raja.

Zasmejem sa a pristúpim k stolu, ktorý osvetľujú posledné lúče zapadajúceho slnka.

,,Vždy sa mi tu páči a obdivujem to tu." usmejem sa a všimnem si jeho výtvory.

,,Máme veľa práce, takže toto sú ony." povie s hrdosťou a nadšením v hlase a ukáže na plátna pomaľované jeho činnosťou.

,,To je krásne, konečne viem, čo za obrazy ide." poviem s nadšením.

Predomnou ležia umelecké vyobrazenia žien pomocou telových farieb.
Prevláda tam oranžová, béžová, žltá, vanilková, kávová, bledohnedá.