Ema

XLIII.

Vyjdem von na chodbu a sledujem rýchly beh Emy smerom dole po schodoch.

Preč odomňa na dobu neurčitú.
Nestáva sa mi to často, ale teraz len meravo stojím pred bránou svojho zúfalého bytu a snažím sa rozdýchať situáciu odohrávajúcu sa pred chvíľou.

„Dobrý deň.“ pozdraví ma jedna stará pani.
Celkom fúria, ktorá po nás stále zazerá a pohoršuje sa nad Sebovými návštevami z bordelu.

„Dobrý.“ odseknem jej mrzuto.
Zaostrím pohľad, keď sa štverá hore po schodoch.

Má ruky plné nákupných tašiek a ťažkopádne dýcha.

Vyjdem von z bytu a kľúče si dám do zadného vrecka.

Posledné, čo chcem v dnešný hrozný začínajúci sa deň je vymknúť sa.

„Dajte to sem. Pomôžem vám.“ podídem k nej zboku na medziposchodí.

S úľavou si vydýchne a vďačne sa usmeje.

„Nečakala som, že práve vy budete takýto milý.“ premeria si ma pohľadom a nechá ma nech si do rúk vezmem jej preplnené igelitky.

Klasicky seniorsky - potravinami z letáku, ktoré boli v akcii.

„Čo sa vám na mne nezdá?“ uchechtnem sa.

Ona sa chvíľu odmlčí.

„Veď vy viete, že sa v meste nič neutají. Mali sme pred vami hrozbu, keď sme sa dozvedeli o vašom bývaní.“ odpovedá a ťažkopádne vydychuje.

„Ale áno. Obzvlášť ľudia ako vy majú v rozpise svojej práce ohováranie iných.“ sucho skonštatujem.

„Na koľkom, že to bývate?" opýtam sa, keď ma moja dobročinná akcia stojí oľutovanie.

„Osmička, pravé najvrchnejšie dvere.“ pobúcha ma po pleci a zaostáva za mnou.

Chcem to mať, čo najrýchlejšie za sebou, aby som sa mohol vrátiť do bytu a premyslieť si, čo bude ďalej.

Úspešne dorazím do cieľa a čakám na starú pani, aby som jej nákup mohol slávnostne predať.

Napokon sa jej podarí vyštverať sa za mnou.

„Ďakujem, pán...“ naznačuje mi, že nevie, kto som.

„V novinách písali priezvisko neznáme, však?“ rypnem si do nej.

„Slušné správanie ste teda nepobrali.“ pokrúti pohoršene hlavou.

„Brutsen.“ odseknem jej.

„V poriadku. A ešte mám na vás jednu prosbu. Celému bytovému komplexu vadia isté návštevy na váš byt. Sme tu slušní ľudia a nemáme záujem sa tu vo vchode stretávať s tými pobehlicami.“ znechutene sa na mňa pozrie.

Zase Sebastian.
Mám chuť ho nakopať do zadku a vysťahovať, lebo mi spôsobuje len problémy.

„Ja ho hádam raz zabijem.“ zvýšim podráždene hlas.

Akurát sa otvoria dvere oproti bytu tejto panej.

Vyjde z nich prekvapená žena, ktorá z nás nespúšťa pohľad až kým nezíde z dohľadu.

„Nuž, vyriešte si to. Lebo zavoláme políciu.“ pozrie na mňa prísne a vytiahne si kľúče z kabelky.

„Nemáte na práci iné veci ako sa srať ľuďom do života?“ zháčim sa.

„Zabuchnite za mnou dvere, prosím.“ odignoruje moju námietku a vojde do svojho bytu, z ktorého ide vôňa dôchodcovského pôvodu.

Chytím naštvane kľučku a tresknem s ňou, čo mi sily stačia.