Ema

XXXIV.

„Vypadni, hovorím ti to posledný krát, inak volám políciu !“ počujem nenávistný hlas vlastnej sestry.

Okamžite prídem k jeho zdroju, konkrétne ku kuchyni.
Tam stojí Henry s kufrom a zmäteným, smutným pohľadom.

„Čo sa tu deje?“ nechápavo hádžem pohľadom po uplakanej Anne na gauči.

„Ema, ty už si späť. Chýbala si mi.“ Anna zmení svoj tón a unáhlene sa postaví.

Kráča ku mne s úsmevom a nadšene sa mi vrhne okolo krku.

„Anynka,prosím ťa. Veď ma potrebujete.“ hlesne k nám Henry.

Anna sa odomňa okamžite odtiahne.
Podíde k nemu a tesne do tváre mu niečo nezrozumiteľné pošepká.

„Bol si schopný nechať ma tu tehotnú a následne ešte pol roka po pôrode. Príde ti to normálne? Ja už nevládzem. Nevládzem znášať tú tvoju akože lásku, ktorú dokazuješ len slovami. Tak ťa prosím, vypadni z môjho života.“ skríkne a udrie ho do hrude.

Zostane zarazený, ale zrejme si uváži, že proti naštvanej žene nemá šancu.

„Toto nie je rozchod, Anynka. Chápem, že si potrebuješ oddýchnuť, byť sama so sebou.“ hovorí ešte medzi dverami, kým za sebou nezavrie dvere.

„Bola som stále sama, ty idiot!“ štekne ešte smerom k nemu.
Ale on už odišiel.

„Bolo to nutné?“ zašepkám k nej s nežnosťou v hlase, aby som ju upokojila.

„Nezastávaj si ho. Dobre vieš, aký je. Damian je už veľký a bez neho prežije. A už nás nič nespája. Druhé dieťa neexistuje.“ odšepká mi a všetok hnev sa zrazu vyparí.

„Má 3 roky, Anna.“ oponujem jej.

„Kašlať na to, čo bude. Teraz ma nehorázne vytočil. Som rada, že zmizol.“ odsekne mi.

„Chápem. Nechaj to plynúť. Niekedy to vyrieši čas.“ súcitne sa na ňu pozriem a zastrčím jej čierny vlas za ucho.

„Zlyhala som. Ako matka, ako žena, ako človek. Veď pozri sa na mňa. Som čistá hysterka.“ rozhodí rukami a rozplače sa.

„Nie. Nemôžeš sa obviňovať.“ ukľudňujem ju.

„Veď som bola na mobile, keď sa to stalo. Keby som nebola, tak by som tu sedela s Oskarom a všetko by bolo krásne. Som zrúda.“

„Slovo keby neexistuje. Všetko by bolo inak keby. Celý život. Veď Damian nebol plánovaný. A je tu s vami. Potrebuje ťa. A aj Henry ťa potrebuje.“  snažím sa ju ukľudniť.

Keby napríklad nestretneme Harlekýna, nebola by som unesená a znásilnená.
Keby Harlekýn nezabil Alana, neodišiel by z Krew na 8 rokov.

Keby sa Harlekýn nevrátil, naďalej by som spala s Matiasom a žila si vo svojej bubline.

Keby ...

„Potrebujem si dať prášky a ísť si ľahnúť. Damian spí.“ zachrapčí a postaví sa.

Jej telo sa bez života vlečie ku kuchynskej linke, kde si traslavo naleje minerálku.

Následne zakloní hlavu a zapije svoje ukľudňujúce prostriedky naliatou minerálkou.

„Anna.“ hlesnem smerom k nej, keď kráča ku schodisku.

„Raz to bude všetko v poriadku, sľubujem.“ žmurknem na ňu.

Chcem na ňu hodiť kúsok optimizmu, ale neúspešne.

„Lebo ty si Boh.“ odsekne mi.

~~~
„Ale no koho to tu máme?“ privíta ma prekvapivo riaditeľ, ktorý stojí pri stene na chodbe a obzerá si jeden z obrazov.

„Dobrý deň. Dovolenka skončila, ide sa makať.“ náruživo zvolám a usmejem sa.

„Výborný prístup, slečna Libincová. V kancelárii vás čaká Renatha a množstvo papierov.“ zatlieska napodobňujúc môj entuziazmus.

Otvorím dvere do kancelárie.
Na stole leží pekná kopa papierov.
Ani nie je vidieť Renathu.

„Ahoj. No hovor. Preháňaj. Ako bolo?“ šťastne odskočí od stola a podíde ku mne.

„Ahoj. Nejaká si rýchla. Nemali by sme radšej pracovať?“ zasmejem sa.

„Dobre. Tu máš pečiatku. A pečiatkuj papiere. Tieto idú na úrad, aby mali podklady k tohto ročným výstavami. A toto potrebuje riaditeľ pre jednu veľkú zahraničnú akciu.“ nadšeným hlasom vysvetľuje.

„Fajn. Tak si beriem túto kopu.“ vyberiem si kopu zahraničnej akcie.

A hneď na prvej strane zbadám meno Whho

„Čože? To..to on príde sem? Prezentovať jeho diela ?“ žasnem.

„Vôbec ho nepoznám. Nejaký známy? Lebo o ňom prvýkrát počujem.“ mykne plecom a stereotypne behá s pečiatkou po papieroch.

„Pán Whho je netradičný umelec, ktorý svoje diela necháva zrieť ako víno.“ zhlboka sa nadýchnem a na chvíľu prestanem s pečiatkovaním.

„Maľuje zásadne ľavou rukou, aj keď je pravák. Má pri tom zavreté oči a každý deň má dovolené zvoliť si len jednu farbu a ňou intuitívne prejsť po plátne.
Svoje dielo si schováva a nikdy nevidí, čo vytvoril. Takto každý deň nahmatá jednu farbu a urobí ňou čiaru jedným ťahom. A potom keď už to tak cíti, dá si dole šatku a zbadá svoj výtvor.
Niekedy aj po mesiacoch.
Má teóriu, že dielo nie je jeho, ale osudu.
Chápeš ? Je to originálny génius.“ zaplesám.

„To je v skutku výnimočný človek.“ zamyslí sa Renatha.

„To je. Aj vieš, kto bude jeho diela prezentovať?“ opýtam sa.

„No predsa ty. Zmeškala si sedem vernisážii. Je leto, moja drahá. Praská to tu kultúrou. A ja praskám od nervov. Šéf je riadny nervák. Veď ho poznáš. Keď si tu, tak je milší. Takže zajtra odchádzam na dovolenku. Dvojtýždňovú. Hovorím ti, konečne. Celý rok medzi umelcami, to dá zabrať.“

„To je úžasné!“ natešene zvýsknem.

„Ja viem. Bali. S Erikom. To je hotový raj.“ nakloní hlavu nabok s blaženým úsmevom.

„Aj to. Ale predovšetkým ten Whho.“ zasmejem sa nad ňou a opäť chytím do rúk pečiatku.

„Hovor mi o dovolenke. Kde ste boli. Čo ste robili. Aj v posteli, tam ma to obzvlášť zaujíma. Vieš, ako inšpirácia na môj výlet.“ štuchne ma s rýpavým tónom v hlase.

„Bola to pracovná cesta a v posteli sme akurát tak spali.“ ozrejmím jej.

„Neverím. Ako sa dá len spať vedľa chlapa ako je Matias?“ pokrúti pobavene hlavou.

„Už spolu nespávame. A dôvod si nechám pre seba.“ žmurknem na ňu.

„Fajn, ty poctivka. Teraz mi hovor o tej ceste.“ energicky tleskne rukami a upriami na mňa svoj modrý pohľad.

Začnem jej rozprávať o tom, ako sme sedávali so sponzormi v reštaurácii.
Ako ma Matias kreslil na rozličných miestach.
Ako som jedla to úžasné jedlo v meste.

Vynechala som jedine Matiasov dobre mierený pokus o znásilnenie a občasné myšlienky na Harlekýna, ktoré ma prenasledovali v snoch.