Ema

XLVII.

Týždne sa vliekli takmer ako dni.

Tiahne sa to už jeden mesiac.
September som si rozhodne takto nepredstavoval.

Podľa môjho pôvodného plánu som mal včera maturovať.

A o týždeň baliť kufre a odísť.
Možno kufre baliť budem, ale do väzby.

Všetko svedčí proti mne a tak zatiaľ čakám u seba v obývačke, kde spával, sedával a šukával svojský Sebo.

Hnev na neho ma opustil.
Ako Ema, ale nad tou sa nezamýšľam, aby som si udržal ako takú duševnú pohodu.

Chýba mi tu.
Jeho primitívne poznámky, bordel vo všetkých slovných zmysloch a aj pocit, že nie som sám.

Ani neviem kam šiel.
O prachy mi ide tiež, ale asi je to jedno.

Z tejto diery sa tak skoro nevyhrabem.

Pokúšal som sa zapnúť televízor a na chvíľu sa odreagovať, ale nedokážem sa pozerať na tie ružovosti.

Na zamilované, smiešne výplody zakomplexovanej ženskej psychiky alebo nezmyselné detektívky, kde je vrah ukázaný, aby bol namáhaný len šarmantný detektív, ktorý si medzi smenami užíva so ženami, ktoré práve vybehli z Hollywoodu.

Zazvoní mi telefón, ktorý mám v zabudnutí položený na kuchynskej linke.

„Dajte mi pokoj!“ šteknem smerom k nemu.

Mesiac som sa s nikým poriadne neporozprával.

S výnimkou výsluchu a hádky.

To sú určite obľúbené hovorové útvary mnohých ľudí.

Keď sa nechce upokojiť, neochotne sa zdvihnem.

„Čo je?“ znechutene sa ozvem a všimnem si nedopitý pohár posledných zásob lacnej vodky.

„Dobrý deň. Tu kriminálna polícia mesta Krew, Matersem. Príďte na stanicu. Je to naliehavé.“ zdvorilo si ide svoj monotónny oznam ignorujúc moje počiatočné nadšenie.

„Mám prísť aj s kuframi alebo tie mi do väzby prinesie tá gorila, čo ma kontrolovala minule?“ uchechtnem sa.

Ešte mám v sebe zbytkový alkohol z včerajšieho večera.

„Oceňujem váš zmysel pre iróniu, ale bavíte sa s orgánom, tak láskavo sa kroťte, lebo tá gorila naozaj príde a prinesie vás sem nepekným spôsobom. Do skorého videnia, pán Brutsen.“  zopakuje môj štýl reči a zloží.

Vyzlečiem si tričko, ktoré na mne sídlilo týždeň a spodný diel odevu, aby som mohol ísť do sprchy.

Pustím na seba ľadový prúd vody a sústredím sa na svoj dych.

Nechápem, čo iné môže byť také naliehavé ako to, že by ma mali zabásnuť.

A ak tak urobia, rituálne zavŕšenie domáceho sprchovania si nemôžem nechať ujsť.

Márne sa snažím vytlačiť neexistujúcu tekutinu v sprchovom gély.

Nakoniec to nechám na vodu a dokončím sprchu bez zdržania sa nad predstavami o Eme.

Nájdem si čisté oblečenie a asi hodinu od telefonátu sa dostavím pešo na stanicu.

Hneď ako sa dostanem do patričného oddelenia si ma prichytí ochranka.

„Tak predsa ma idete zavrieť?“ zamrmlem si vlastne sám pre seba.

Vidím ako sa otvoria dvere, kde ma vypočúvali.