Ema

XLII.

Snažím sa otvoriť to zapeklité, staré okno, ale márne.
Moja myšlienka na vyvetranie Harlekýnovho skromného príbytku sa rozplynie.

Takmer zobudím Harlekýna, ale našťastie sa len pomrví a spí ďalej.

Ak by boli všetky pondelky takéto, nesťažovala by som sa.

Bosá prejdem k dverám a snažím sa ich potichu otvoriť.

Ale staré veci kričia ako keby sa chceli pripomínať, že ešte žijú.

Dvere silno zavŕzgajú.

Ale Harlekýn ďalej spí ako zabitý.

Podarí sa mi vykĺznuť cez malý priestor medzi nimi, aby som nemusela ten príšerný zvuk počuť zase.

Na chodbe sa stretnem s obúvajúcim Sebastianom.

„Dobré ráno.“ povie normálnym hlasom bez ohľadu na to, že Harlekýn spí.

„Dobré ráno. Kam ideš takto skoro ráno?“ začudujem sa a premeriam si ho.

„Mám jeden kšeft, kde treba byť na čas. Dnes máte celý byt len a len pre seba, vrátim sa až v noci.“ žmurkne na mňa a mávnutím ruky sa so mnou rozlúči.

Nezabudne hlučne zabuchnúť dvere.

Pootvorím balkón, ktorý je skrytý tesne vedľa kraja sedačky a pustím sem vychádzajúce slnko a studený ranný vzduch.

Leto sa pomaly rozplýva o čom značí posledný augustový týždeň.

Vyjdem von a pozriem sa na okolie.

Vidno je vrchy menších bytoviek a kostol, ktorý je celkom blízko odtiaľto.

Na ulici nikto nekráča, všetci ešte spia alebo sa len prebúdzajú.

Zrazu počujem ako mi zvoní mobil.

Rozbehnem sa naspäť k Harlekýnovi do izby.

Ten si už pretiera oči.

Znova som vstala pred budíkom, takže mi jeho upozornenie nebolo k ničomu, teda okrem toho, že Harlekýn vstal z mŕtvych.

„Ty si nepočul tie vŕzgajúce dvere? Ani zabuchnutie dverí?“ čudujem sa.

„Nie. Neviem, čo by si robila vo väzení ty, ale tam ticho nie je nikdy. Asi mám tréning.“ usmeje sa na mňa.

„A budíky vám tam nezvonili?“ zasmejem sa.

„Chodili dozorcovia a šepkaním do ucha nás mierumilovne zobúdzali.“ sarkasticky skonštatuje a vstane z postele.

„Koľko máš času, kým mi odídeš?“ opýta sa a podíde ku mne.

„Štyridsaťpäť minút.“ pozriem sa na mobil v ruke a vypnem si budík.

„Nedáme si spoločnú sprchu?“ potmehúcky sa usmeje a rukou mi prejde do vlasov.

„Nemám mesochistické sklony, aby som si dobrovoľne spôsobila omrzliny.“ úsmev zopakujem a tiež mu prejdem po dorastajúcich vlasoch.

„Budeš ľutovať.“ odtiahne sa odomňa s úsmevom a odkráča smerom do kúpeľne, ktorá je presne oproti jeho izby.

„Urobím nám raňajky!“ zavolám mu k zavretými dverám a presuniem sa do kuchyne.

Vládne tam chaos a bordel.
Nečudujem sa, keďže Sebastian má z provizórnej, malej obývacej časti vlastnú spálňu.

Po sedačke sa povaľuje skrčené oblečenie, neodložené periny a krabičky cigariet.

Odvrátim od toho pohľad a presuniem sa ku kuchynskej linke.