Ema

IX.

,,Ahoj, Ema!
Dnes je to presne 1 mesiac, čo som tu.
Stále rozmýšľam nad životom, keďže sa tu toho moc robiť nedá.
A potom rozmýšľam nad tebou.
Ako sa asi máš a či ti niečo nechýba.
Či si šťastná, pretože som ti to vtedy prial, keď si mala 18.
Odvtedy sa toho stalo veľa, ale stále dúfam, že si v poriadku.
Keď som sem vstúpil, mal som väčšie odhodlanie.
Ten pocit by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi.
A to nehovorievam, keďže som jedného rovno zabil.
Ten pocit, že mi chýba dávka je neopísateľný.
Tie stavy, keď ležím na tvrdej posteli v cele a nestačí mi dávka, ktorú mi tu dávajú v rámci odvykania.
Nestačí mi ani kyslík, ktorý je tu na zaplnenie prázdneho priestoru, hoci môj priestor vo vnútri vôbec nenapĺňa.
Och kurva, už píšem ako nejaký umelec alebo čo.
Krátim si tu chvíle tým, že ti píšem listy.
Tento ti napríklad neodošlem, hoci si myslíš, že si čítala všetky.
Niektoré moje pocity si vypíšem, ale nechcem vyzerať ako pubertiačka, čo si píše do denníku.
A tak pocit, že to píšem tebe je znesiteľnejší.
Práve sedím na kovovej posteli a vonku  sa stmieva.
Cez to malé okno je vidieť len nepatrné množstvo sveta.
Ale aj ten kúsok mi stačí na to, aby som sa upokojil.
Dočasne.
Som unavený. Dnes som podstúpil skupinovú terapiu vo vedľajšej budove.
Ale zvrtlo sa to.
Pretože jeden extrémny chuj mal monológ o svojom trápení.
Vraj keď užil marihuanu, tak ho vzrušovalo znásilnenie.
A tá sprostá psychologička ho nechala rozprávať všetky odpornosti.
Vraj, aby sa vyrozprával.
Nevydržal som to a vrazil mu päsťou.
Bolo to z toho, že som bol čistý.
Heroín mi chýba viac než ty Ema.
A to ma desí.
Pretože raz som povedal, že mi dávate rovnaké potešenie.
A teraz mi to nejak nevychádza, pretože by som bol schopný ťa nikdy nevidieť, ak by mi dali jednu posratú poriadnu dávku.
Občas keď zaspávam a nejde mi to, tak si predstavujem ako sa mi do žily dostáva hnedá tekutina a ako mám pokoj v duši, akú eufóriu prežívam alebo ako sa smejem a je mi dobre.
Som šialený.
Občas sa cítim ako malé decko, ktoré by mali strážiť, lebo si ublíži na malichernostiach sveta.
Rozmýšľal som, že sa zabijem.
Ale nejde mi to. Mám pud sebazáchovy a ten mi nedovolí nič viac ako len myšlienku.
Aj sprchy, do ktorých som rád chodil sú tu zminimalizované na 1 krát týždenne, aby sa zmenšil risk, že sa stane nejaká bitka alebo pokus o útek.
Ale keď už sa mi podarí sa tam dostať, je to super.
Sprcha je mojim potešením, pretože zmýva zo mňa moju vinu.
Skoro ako farárovi tá pomyselná voda, ktorú si leje na ruky pred tým, ako dá ľuďom oplátku.
Nechápem prečo mám myšlienky o kostole a takmer o Bohu.
Vidíš, väzenie je nevyspytateľné a človek tu ide do vlastnej hĺbky.
A tá je občas desivá.
Ani sa nikdy nedozvieš, čo všetko sa deje v mojej mysli Ema.
Odkedy sme mali spolu sex, mám tie okamihy stále pred sebou.
Obzvlášť v sprche, kde je všetko také súkromné a iné.
Také moje.
Predstavujem si ako ťa robím v tej ľadovej vode a potom si to predstavím naopak.
Tie predstavy ma dostávajú a pocit, že budem 8 rokov bez toho úžasného pocitu ma desí.
Viem si privodiť príjemné pocity sám, ale nikdy to nebude také ako s tebou.
Práve si tu krútim hlavou, pretože by si bola možno znechutená z toho, čo píšem.
Teraz si niekde na slobode a žiješ si svoj život.
A ani netušíš, čo práve robím.
Míňa sa mi papier a zajtra tento môj nezmyselný prúd myšlienok aj tak spálim na dvore počas spoločnej vychádzky alebo ako to nazvať.
Pretože nie som schopný sa ti tak úprimne otvoriť a odoslať tento list až k tebe.
Tak fajn, toto je koniec písania mojich myšlienok.
Chýbaš mi."