Ema

XLVIII.

Z šedej myšky hlavná hviezda.
V malom meste Krew sa pred pár dňami konala výstava spopularizovaného projektu s názvom Záhadná záhradná žena, ktorý má predstavovať autentickosť žien v očiach mužov v spojitosti s prírodou.
Kheln sa vďaka tomuto nápadu dostal do povedomia tisícok výtvárných umelcov a za jeden večer sa z neho stala najpreberanejšia téma takmer všetkých tlačových novín.
Ale nie len on.
Do povedomia sa taktiež dostala priamo predstaviteľka ženy, ktorá je namaľovaná na tridsiatich troch obrazoch.
Doposiaľ o nej nikto nič nevedel a v priebehu jedného večera sa jej podoba na obrazoch stala šialenstvom.
V priebehu prvej hodiny výstavy, ktorá sa udiala v Mestskej galérii sa predalo úplne všetko a za nie malú sumu.
Výťažok sa delil medzi sponzorov, charitu a medzi samotný vzťah umelca a modelky.
Obaja si tak na účty pripísali nechutné sumy peňazí.
Aj toto sa deje v našom malom zapadákove.

Dočítam pútavý text na otvorených novinách, ktoré ležia v obývačke.

Akurát sa otvoria dvere a vchádzajú mama s Annou.

Obe sú príliš nadšené na všetko, čo sa nám v živote za leto stalo.

Anna sa dokonca usmieva tak, že jej sú vidieť zuby.
A to ona nerobieva často, pretože sa ešte stále hanbí za svoj predkus.

Nechápavo ich pozdravím a zložím si nohy zo stola.
Predsa len, nie je to môj dom.

„Kde máte Damiana?“ začudujem sa.

Pôvodne si mala ísť Anna pre svojho syna k Henrymu, tak ako každý nepárny týždeň.

„Máme 2 úžasné správy!“ hlesne mama a blažene sa usmieva.

Dokonca jej nevadí, že okolo tváre jej obiehajú družice malých nepoddajných vlasov, ktoré si nestihla uhladiť do svojho blond vyčesané ho chvosta.

„Sem s nimi!“ opätujem im nadšenie.
Teším sa, keď sa tešia ľudia okolo mňa.

„Udobrili sme sa s Henrym.“ usmeje sa a rukou si nadšene prejde po vlasoch ako násťročná.

Všimnem si, že jej na ruke sídli prsteň.

A ona prstene len tak nenosí.

„A čo ten prsteň?“ potmehúcky sa na ňu usmejem.

Chytím jej ruku a zblízka si ho prezriem.

Tuším, čo sa stalo.

„Idem sa vydávať.“ prikývne a znova sa jej rozžiari obrovský úsmev.

Spontánne ju objímem.
Ako keby mi zo srdca spadol jeden z mnohých kameňov.

Moja sestra je šťastná.
Cítim šťastie.
Ale napokon mi úsmev povädne.
Ja som jej nepomohla.

Vlastne som ju dva mesiace úplne vytesnala zo svojho života v domnení, že potrebuje priestor.

„A ako sa to stalo? Veď to vyzeralo, že ste už navždy od seba.“ zamyslene sa od nej odtiahnem.

Mama si zatiaľ išla hore oddýchnuť, aby nám nechala priestor.

„Postupne som mu odpúšťala. A nakoniec mi navrhol, či si ho nevezmem. Bolo to také romantické.“ vzdychne si s úsmevom.

„Mrzí ma, že som tu nebola pre teba, keď ti bolo najhoršie.“ sklopím zrak.

„Ale, Ema. Dobre vieš aká som tvrdohlavá. Nemôžeš spasiť každého. Presne to som od teba potrebovala. Aby si tu bola. To mi stačilo.“ chytí mi ruku, kde pocítim slabý stisk.