Ema

XXXIX.

Priezračné šampanské, ktoré nemá núdzu o bublinky sa mi rozlieha po pohári.

A v neposlednom rade aj na jazyku.
Dnes večer mám pocit, že patrím medzi elitu.

Aj keď je realita bolestne iná, dnes večer je všetko príliš nóblesné na myšlienky o chudobe v mojom živote.

S Emou chcem tráviť čo najviac času.
Dnes prezentuje maľby od nejakého jej obľúbeného umelca.

Je to druhá výstava, ktorú v Krew absolvujem.

Ešte jedna takáto akcia a začnem si myslieť, že umenie má niečo do seba.

Ženy okolo mňa prechádzajú ako umelecké diela sami o sebe.

Dokonca tu hrá tlmená inštrumentálna hudba.

Oproti Matiasovej pochabej výstave nahoty je to vyšší level.

Je tu omnoho viac ľudí a všetci už nedočkavo čakajú na ženu, ktorá sa bude postupne presúvať po hlavnej miestnosti a povie pár slov k obrazom, ktoré zapĺňajú všetky steny.

Tou ženou je Ema.

Práve sa tlmené svetlo premenilo na mierne silnejšie.

Práve preto, aby tu skrytý alkoholici prestali dáviť ústa drahým šampanským a venovali pozornosť nasledovnému programu.

„Dobrý večer. Vítam vás na dnešnej výnimočnej výstave umelca, ktorého meno ani nemusím a všetci vieme o koho ide.“ Ema začne úvodnú reč, ale niekde na začiatku ju prestanem počúvať.

Ako by som aj mohol, keď ma jej výzor úplne odpútal od reality.

Na sebe má opätky.
Vidím ich na nej prvýkrát, ale rozhodne nie naposledy.

Teda, ak sa zhodneme, že náš výškový rozdiel by sa rozhodne mal dorovnať, kvôli istým možným aktivitám, kde by to mohol byť problém.

Vyžívam sa v tom, že môžem pohľadom behať po Eminom tele presne tak ako sa mi to práve páči.

Od spodu až k vrchu.

Na sebe má tmavozelené priliehavé šaty, ktoré majú vystrihnutý kúsok látky na boku stehien.

V spojitosti s opätkami to vo mne vyvoláva neutíšiteľnú túžbu splnenia si všetkých sexuálnych fantázií.

Nehovoriac o výstrihu, ktorý nie je veľký, ale presne to je na ňom fascinujúce.

Stačilo by šaty len zľahka posunúť smerom nadol.

Alebo ich z nej strhnúť, pretože to je len hlúpa látka zakrývajúca skutočnú krásu.

Aj vypnuté vlasy, ktoré jej nepadajú na plecia ako vždy, mi motajú hlavu.

Ťažko sa mi opúšťa hriešna myšlienka na všetko, čo by som s Emou chcel práve robiť, ale napokon zaostrím zrak a odtrhnem ho od jej obnažených ramien.

„Najlepšie je, že každý si vo všetkom najde to svoje. Či už matka rodiaca dieťa alebo žirafa. V tom je dnešná vernisáž fascinujúca. Je to o fantázii a len vo vašej hlave je všetko, čo sa tu nachádza.“ žiari z nej radosť a česť.

Vidím, že je nadšená, že môže rozprávať o dielach človeka, ktorý je jej obľúbencom.

„Samotný Whho, ktorý sa tu čoskoro slávnostne objaví hovorí, že obrazy maľuje sám osud, nie on.“ usmeje sa a odkráča k ďalšiemu ukážkovému dielu.

Neunikne mi, že sa jej výklenok na stehne pohne.

Až teraz sa naozaj pozriem na obrazy, pretože doteraz som čumel len na Emu bez záujmu o vážnosť týchto prác.