prológ

121 3 0
                                    

Dnes je koniec.

Koniec všetkému na čo som bol v priebehu môjho života zvyknutý.
Koniec môjho starého, zlomeného JA.

Kráčam po ceste vedúcej k slobode a nemienim sa otáčať.

Odmietam sa pozrieť na tú budovu a už vôbec sa nechcem pozrieť na svoju minulosť tvárou v tvár.

Opäť svieti slnko ako vtedy, keď som sem prichádzal.
Zničený, strhaný, závislý, unavený, márnivý a stratený.

Mal som 21 a o živote som vedel hovno.
Nevedel som o tom. Myslel som si,že už ma nič nemôže prekvapiť a zmeniť.
Že som prežil toho tak veľa,že viac sa do môjho života nezmestí.

A paradoxne sa zmestilo.

Teraz kráčam s tvárou otočenou k slnku.

Možno to je nádej na novú budúcnosť.
Kto vie..
Možno ani Boh netuší.

Ale chuť slobody sa mi rozplýva na jazyku a presúva sa až k bruchu,kde cítim zvláštne nadľahčenie.

Je 3.7. a dnes mi končí druhé odobratie slobody.

To prvé skončilo pred dvoma rokmi, keď som sa definitívne zbavil heroínu.

Vietor silno fúka,ale s mojou holou hlavou nič nezmôže. Naráža mi akurát do úsmevu.

Obyčajný svet je zrazu pre mňa niečím výnimočným.

Koniec mám za sebou.
A nový začiatok práve pred sebou.

Na konci cesty odbočujem doľava smerom k vlakovej stanici.

Ale som presvedčený,že idem tou pravou cestou.


EmaWhere stories live. Discover now