Ema

XL.

Počet ľudí sa od začiatku vernisáže zmenil.
Je pár minút po druhej hodine ráno.

Whho sa práve rozlúčil a predal posledný predajný obraz.

Kúpila som si ho ja.
Bude mi pripomínať dnešnú noc a páči sa mi.

Podobá sa jedným pohľadom na slnečnicu namaľovanú červenou.

Alebo na lízatko v ústach nejakého dievčaťa.

Možností je veľa.

To je na dnešnej výstave krásne.
Teda okrem môjho najlepšieho sexu, ktorý prebehol cca pred štyridsiatimi minútami.

„Krásny večer, však?“ prihovorí sa Matias.

Aj ten si jeden obraz kúpil.
Keď sme chodili na výšku, Whho bol vo svojom najväčšom rozkvete.

Mal celosvetové turné a vždy sme ho obdivovali.

„Nádherný.“ prikývnem a očami blúdim po prázdnej miestnosti.

Ani neviem, kde je Harlekýn.

Zrejme obdivuje posledných 10 obrazov, ktoré si Whho rozhodol nechať a zostanú tu do konca týždňa.

„Od tej služobky sa to medzi nám zmenilo, nemyslíš?“ začne opatrne.

„Tak väčšinu projektu máme za sebou. Ešte 3 obrazy a máme hotovo. Chcela som si tu užiť a ľuďmi, ktorých som na nej nevidela.“ odpoviem úprimne.

„Myslel som to aj priateľsky, nie len pracovne.“ povie smutným tónom.

„Mám teraz trochu iné priority, ale nechcem, aby si si myslel, že sa medzi nami ruší kontakt. Len jednoducho teraz chcem čas tráviť s niekým iným.“ pozriem sa mu chápavo do očí.

„Chápem to. Len si dávaj pozor.“ zvážnie.

Nechápavo sa naňho pozriem.

„Nikdy nevieš, čo je kto zač.“ mykne plecom a rozlúči sa so mnou.

~~~

Teším sa za ním rovnako ako vtedy.
Možno ešte viac, pretože vtedy to bolo iné.
Opatrné a nedávalo mi zmysel, prečo navštevujem najväčšieho čudáka v Krew.

Skončila mi krátka smena v knižnici.
Keďže bola včera veľká výstava, dnes som mala voľno.

Dokonca mi cestou do Harlekýnovho bytu pípol mobil a na účet mi prišla pekná suma.

Medzi hlavnými dverami sa stretnem so Sebom.

Pozdravíme sa a on sa na mňa milo usmeje.

Nepoznám ho, ale začína mi byť sympatický.

Niektoré jeho hlášky nemajú chybu.

S úsmevom a očakávaním zaklopem na byť číslo 8, ktorý sídli na treťom poschodí.

Pohľad mi padne na zhrbeného Harlekýna opretého k stene.

„Čo sa ti stalo?“ prekvapene si ho premeriam pohľadom a zabuchnem dvere.

„Dnes som zdvíhal ťažké palety a trochu ma seklo. A celý chrbát ma navyše bolí.“ objasní mi a horko ťažko  odkríva do svojej izby.

Je ošumelá a stranám by sa zišlo znova premaľovať.

Nehovoriac o chudobnej skrini na pravo od dvier a zatuchnuté malé okno.

Je to len podnájom, ale príde mi ľúto, keď si predstavím Annin moderný dom.