Ema

IV.

,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem." šepká mi s úsmevom Matias a v orieškových očiach sa mu odrážajú iskričky šťastia.

Práve som mu oznámila, že riaditeľ schválil jeho plánovanú výstavu obrazov v Mestskej galérii v Krew, kde pracujem.

,,Vieš, že ti vždy rada pomôžem." žmurknem naňho s úsmevom.

,,Ja viem a preto ťa mám náladu nezáväzne vybozkávať. Pomôžeš mi aj s týmto?" uškrnie sa a skôr než stihnem zareagovať sa ocitnem opretá o rozheganý regál v náruživom bozkávaní s kamarátom z výšky.

Počujem kroky, ale nevenujem im pozornosť.
Viem, že by som mala teraz abecendne zaraďovať knihy do regála za mnou, ale momentálny program sa mi páči viac.

Len tak nedbalo otvorím oči bez zaostrenia.
Zbadám však vysokú, holohlavú postavu a keď si oči zaostrím na tvár, zbadám prenikavé tmavozelené oči, ktoré neveriacky sledujú tie moje.
Poznám ich. Poznám jeho.

Očný kontakt trvá menej než 2 sekundy, pretože kým sa stihnem spamätať sa k mojim perám znova dostane Matias a keďže nechcem čeliť realite, ktorú vidím pokračujem v bozkávaní.

Keď po čase opäť otvorím oči, vidím len prázdnu uličku.
Spamätám sa a od Matiasa sa odtiahnem.

,,Musím pracovať." ospravedlním sa úsmevom a načiahnem sa za knihou vedľa neho.

,,Jasné, pracuj. Zajtra sa vidíme ?" opýta sa natešene.

,,Idem s Ann na gynekológiu, ale ozvem sa ti, keď skončíme, dobre ?" usmejem sa.

,,Budem sa tešiť."pobozká ma a potom odkráča preč.

,,Ema, môžeš na chvíľu ?" počujem zvolanie od novej knihovníčky, keďže je Martha už 6, rokov na dôchodku.

Počas toho ako spolu obalujeme nové knihy, ktoré prišli mám pred očami Harlekýna.
Nečakala som, že sa tu len tak objaví.

Ani som nevedela koľko rokov už ubehlo od vtedy, čo ho zavreli.

V mysli som si začala počítať.
2 roky na strednej, 5 na výške a rok tu.

Osem.
Čas teda utiekol.
Musím sa za ním zastaviť.
Hneď ako dokončím brigádu v knižnici sa poberiem známou cestou okolo kostola, cez počiatočný a konečný park za ním.

Konečný park vo mne vyvolá zvláštne pocity.
Úspešne sa mi, ale podarí zdolať pochmúrnu atmosféru v mojej mysli a keď zbadám v diaľke malé okienko, ktoré patrí Harlekýnovi, srdce mi poskočí.

Musíme si toho toľko povedať.
Kto vie, či sa mu podarilo úplne vzdať Heroínu.
Zrazu je taký cudzí, ale zároveň nie je.

Chodba vonia presne ako vždy keď som sem chodila.
Ale nehadám sa, ak by to niekto nazval smradom.
Je to zmes stuchliny a orgovánového osviežovača na okne pri schodisku.

Podídem k olúpaným dverám a počkám chvíľu.

Z hlboka sa nadýchnem a spolu s výdychom zaklopem na povestné dvere.

Chvíľu je ticho a tak to skúsim znovu.
,,Hľadáte niekoho?" ozve sa za mnou a ja sa od prekvapenia myknem.
Stojí za mnou žena v stredných rokoch s nákupnou taškou a strúhaným výrazom v tvári.

,,Áno, tu býva jeden môj známy a prišla som za ním." poviem a opäť zaklopem.

,,S dovolením mladá pani, ale tu bývam ja." obíde ma a vzápätí odomkne dvere do Harlekýnovho bytu.

S prekvapením nakuknem dnu a vidím jeho byt.
Malé okienko oproti dverám a bok ošarpanej skrine, dokonca vidím aj požiarny hlásič, ktorý svieti na zeleno tak ako tomu bolo vždy.