Ema

I.

Chytil som do rúk šachovú kráľovnú a pousmial som sa.
Minulosť mi pripomínala ako čokoľvek iné a nostalgia, ktorú som z nej cítil ma príjemne desila.
Dokonca ma pri nej pichlo srdce viac ako keď som po nekonečnej ceste cez konečný park dorazil k môjmu obydliu, ktorého staré, ošarpané dvere boli prelepené policajnou páskou s cedulou:
Zákaz vstupu!
Prebieha policajné vyšetrovanie a súdne pojednávanie

Pamätám si to ako keby to bolo včera.
Akcia s peniazmi na vyslobodenie Emy a následná bitka v lese, po ktorej prišli policajti.
Práve vo chvíli keď som dobodal človeka, ktorý Emu znásilnil.

Pokiaľ viem, za vraždu by som si zaslúžil aj 20 rokov, ale pri súde, ktorý sa tiahol 2 mesiace uznali poľahčujúce okolnosti.

Tými boli napríklad:
-vrah, bol mentálne nevyrovnaný a dlhodobo užíval heroín, ktorý mu zle vplýval na psychiku alebo fakt, že sa môj útok dal považovať za sebeobranu alebo obranu blízkeho.
Taktiež sa za poľahčujúcu okolnosť považovalo, že polícia tak trochu vďaka mne dolapila drogové podsvätie.
Ukradol som síce peniaze, ale všetky priestupky vyšli na 7 rokov.
Prečo som teda sedel 8 ?
Bohužiaľ sa mi liečba s heroínom spočiatku nedarila a moje vzťahy s dozorcami neboli práve najlepšie.
Pozriem sa pred seba a pohľad mi spočinie na malom okne, aj keď stále je väčšie ako to väzenské.

,,A týmto vyhlasujem rozsudok nad páchateľom menom Harlekýn s priezviskom neznámym na sadzbu 7 rokov do väzenia za nelegálne užívanie heroínu, krádež a za vraždu. Hoci súd v tejto kauze berie do úvahy mentálne rozpoloženie obžalovaného a situáciu, v ktorej sa všetci účastníci udalosti nachádzali."

Je to len kvapka do preliateho pohára udalostí. Za posledné mesiace sa toho stalo toľko, že výlet do väzenia je len ďalšia vec, ktorá sa pritrafila v mojom čudnom živote.
Hneď ako sa vybavili spisy a svedkovia rozsudku odišli, ma z dočasnej väzby, v ktorej som bol mesiac a 2 týždne preniesli do tej drsnejšej a trvalej.

V dočasnej cele som mal pohodlnú posteľ, záchod a provizórnu kúpeľňu, pod ktorou sa rozumie sprchovacia hadica nad  záchodom v toaletnej miestnosti s rozmermi meter krát meter.
Pocit, ktorý sa ma zhosťuje keď ma dvaja zamestnanci väzenia tlačia do dlhej chodby, ktorá vedie k celiam ma zožiera. Trochu od zvedavosti a trochu od žiaľu nad tým, čo všetko som to vlastne urobil.
Cítim sa ako keby umieram, ale zároveň ako keby som dostal nádej, že ešte nemusím.

Na recepcii, ktorú som tak nazval len ja, pretože mi to pult pred ďalšou chodbou do cely  pripomínal, som odovzdal všetky svoje osobné veci a aj oblečenie.
Takmer nahý s výnimkou uteráka som dokráčal do spŕch v spoločnosti 2 namakaných mužov.
Studená voda v sprche mi nerobila absolútne žiadny problém.
Bola presne taká, akú som pár rokov používal aj na slobode.
Mrazivá a chladná, aby mi otupila zmysly a nemusel som v sprche rozmýšľať nad zbytočnosťami.
Následne už to bola len stereotypná ,,uniforma väzňov".
Ale žiadne pásikavé handry, ktoré k pyžamám majú až nebezpečne blízko.
Dostal som obyčajné šedé tepláky a dlhé čierne tričko.
A potom sa za mnou zavreli kovové mrežovité dvere s okienkom v strede.
A tak som sa ocitol sám v celkom malom a prázdnom priestore.
Spoločnosť mi robila železná posteľ s bledým matracom a perinou.
Vankúš som nedostal.
Nasledovalo asi 48 hodín bdenia a potom 7 rokov,ktoré som mal pred sebou.

Rozostril som pohľad a pokrútil hlavou.
Nechcem tu tráviť viac času ako sa považuje za nevyhnutné.
Čo najskôr odtiaľto vypadnem.
Iba to tu potrebujem upratať, zbaviť sa zbytočností a následne tento byt predať a kúpiť si iný.
Najlepšie taký, ktorý je na opačnej strane mesta.

Chytím krabičku od šachu a zase ma prepadne pocit smútku za minulosťou.
Čo je v celku paradoxné, ale mal som v nej Emu.

Prekonám samého seba a odhodlane krabičku vyhodím do modrého vreca na smeti.
Robím nový začiatok a ten sa nerobí s vecami,ktoré boli v starom konci.
Taktiež prekonám svoju lenivosť voči kuchynskej linke a v spoločnosti tečúcej vody sa zbavím enormného množstva prachu, ktorý sa povaľuje na kuchynskom príslušenstve.

Počujem krik detí, ktoré zjavne na dvore hrajú nejakú hru.
To tu pred ôsmymi rokmi nebolo.
Vtedy som mal možnosť vidieť rodinné, talianské a nehrané scenérie opaku lásky alebo podobne úbohých užívačov drog akým som býval aj ja.

Kuchynskú linku ešte pretriem, aby sa  nepovedalo a cestu si mierim k starej ošarpanej skrini oproti posteli.

Na posteľ sa nechcem pozerať.
Bola mojím útočiskom a zároveň hlavným priestorom pri výletoch do sveta otupenia po heroíne.

Pár kúskov oblečenia okamžite vyhodím,pretože úzko súvisia s mojou osobnosťou, ktorá je dávno pochovaná a pár si zabalím do čiernej tašky.

Keď je skriňa vyprataná a relatívne čistá, smerujem do kúpeľne.
Lenže akonáhle vstúpim do úzkeho priestoru, nezvládnem to.

Pred očami mám množstvo amokov, po ktorých som rozbil zrkadlo.
Na stene je rozbitá omietka mojou vinou.

Rýchlo zabuchnem dvere a spomeniem si na slová psychiatričky, ktorá vo väzení robila terapeutku drogovo závislým a 6 rokov som k nej chodil na odvykacie pohovory a praktiky.

Dôležité je nevracať sa na miesta, ktoré vám priamo pripomínajú vaše dávkovanie. Pokiaľ možno hneď, je najlepšie odsťahovať sa z vášho starého domu a začať na novo.

Porušil som jej odporúčanie, ale nie je to u mňa nič neobvyklé.
Zhlboka sa nadýchnem a vkročím do kúpeľne.

Zisťujem, že tam nie je nič podstatné a holiaci strojček so starým šampónom putujú do modrého vreca.

A tak prvý deň na slobode trávim upratovaním a triedením.

A taktiež rozmýšľaním a spomínaním.

Nakoniec mi aj tak zostane posteľ, ktorú musím upraviť.

S nechuťou hodím povliečky, paplón, vankúš aj periny do vreca.

Pocítim vôňu cigariet, miernej stuchliny, ale aj lacného pracieho prostriedku.

A taktiež sa mi pred očami myhajú momenty šťastia a smútku, podľa toho, čo som v tej posteli zažíval.

Keď už mi cez okno nepreniká ostré slnko, ktoré tam bolo celý deň, mám byt kompletne uprataný.

S nechuťou vstanem zo zeme a čo najrýchlejšie odfotím miestnosti, aby ešte dnes mohol byt hriechu svietiť na internete.

Vrece s odpadkami a ja sa rozhodneme túlať po teplom večeri.

Rozdelí nás až smetný kôš, kam vrece hodím.

A potom len kráčam po okolí Špinavej štvrte a som plný nádeje na lepšie zajtrajšky.

Vo väzení bola pre mňa najhoršia noc, pretože mi pripomínala osamelosť.

No na slobode je noc mojou najlepšou kamarátkou, pretože noc má nad dňom akýsi nadhľad.

Je vyspelejšia, kľudnejšia a vyrovnanejšia.

Možno ako ja po ôsmych rokoch.