Ema

LII.

„Zbohom." hlesnem, keď sa odhodlám od neho odtiahnuť.

Je to asi najťažšie rozhodnutie v mojom živote.

Ťažšie než výber životného smeru alebo odhodlanie opustiť mamu pár mesiacov po smrti otca a odísť na vysokú.

Možno práve preto, že tu ani nejde o mňa ako o nás.

Ledva vidím na obité schody, ktoré vedú k východu z Harlekýnového bytu.

Okamžite vyberám kľúč od zapaľovania a čo najskôr naštartujem.

Nedokážem niesť to pokušenie vrátiť sa za ním a nikdy od neho neodísť.

~~~

Anna Libincová a Henry Demeter uzavrú sviatosť manželstva dňa 5.10. o 15. hodine a 15. minúte vo vinohradníckych sadoch za mestom Krew.
Následná hostina bude na vidieckom sídle o 2 km ďalej.

S láskou snúbenci.

„Vyzerám strašne." pokrúti hlavou Anna, ktorá sa v mojej hosťovskej izbe pripravuje na svoj veľký deň.

Obzerá sa vo veľkom zrkadle, ktoré sme preniesli zo spálne a mračí sa.

„Prečo konkrétne?" zasmejem sa nad jej obavami, ktoré nemajú žiadny reálny základ.

V zrkadle sa na ňu odráža nádherná meter šesťdesiatpäť centimetrová žena v dlhých bielych šatách, ktoré začínajú jemnými čipkami na ramenách a postupne sa zjednodušujú na hodvábnu látku, ktorá sa vlečie ešte jeden meter za nevestou.

Niekto zaklope na dvere.

Postavím sa a mierne ich pootvorím.

„Kde ste toľko? Už musíme ísť." vykukne na mňa upravený Henry.

Usmejem sa naňho.
Pochváliť mu výzor by bolo nevhodné, tak si aspoň v duchu premeriam jeho vysokú postavu v saku, do ktorého je mierne zastrčená kravata fialovo-bordovej farby.

Rovnakej ako moje šaty, ktoré už sídlia na mne.

„Vieš, že Anna si dáva záležať aj keď ide do potravín. Maj strpenie." zasmejem sa a popostrčím ho od dvier.

„10 minút." prekrútiť pobavene očami a odkráča dole schodmi, počkať nás dole.

„Je to dobrý nápad?" hlesne ku mne Anna, ktorá si obúva vysoké lodičky a zmiernila sa jej vráska na čele.

„Miluješ ho?" vzdychnem si a podídem k nej.

„Áno." jednoznačne prikývne.

„Tak potom to iba zopakuješ pri oltári." usmejem sa a povolím jej jeden pramienok z nadbalého drdolu, ktorý trval kaderníčke 3 hodiny.

„Ďakujem." prikývne s úsmevom a objíme ma.

„Mám ťa rada, sestrička." zamumlem jej do vlasov, ktoré voňajú po levandule a vďačne zavriem oči.

„Aj ja teba. Tak veľmi." zašepká a po nedočkavom klopkaní na dvere sa popri vzdychnutí odtiahne.

„Už môžeš ísť! Prídeme za tebou na mojom aute! Vidíte sa pri oltári!" zavolám smerom k dverám.

Henry niečo poznamená a potom počujem ako zatvorí dvere.

Obe vyjdeme z izby a namierime si to k môjmu žltému autu, ktoré má na sebe svadobnú výzdobu.

~~~

Ľudia stoja medzi dlhými vinohradnými radami a sledujú ako si Anna nechá od Henryho navliecť na prst obrúčku.